Den města, když právě není Den města

Den města by se měl slavit každý den. Stačí ráno vyrazit do práce tramvají, na kole, nebo pěšky. Snídani si koupit od místního pekaře a večer posedět v kavárně. Města jsou tu totiž proto, abychom v nich opravdu žili.

Likav_an_3_

Lukáš Likavčan

23.05.2013 08:36

Minulú stredu – 15. mája – prebehla v uliciach Brna oslava Dňa mesta, sviatku, ktorý sa každoročne slávi tretiu májovú stredu. Jeho ústrednou myšlienkou je oslava mesta ako prirodzeného životného prostredia väčšiny svetovej populácie, oslava pôvabu mestského života a ľudskej tváre verejného priestoru. Jeho pointou nie je kritizovať súčasnú politiku mestského plánovania, ale vizualizovať iný, konštruktívny prístupu k mestu, ktorý rešpektuje jeho zákonitosti.

Tento rok prebiehali oslavy v Brne v trošku väčšom meradle, než v minulosti. Koalícia iniciatív, v ktorej vedľa seba možno nájsť rešpektované nadácie (Nadace Partnerství), ekologické hnutia (Hnutí DUHA Brno), guerillové spolky (Brněnská Cykloguerilla), neformálne združenia (Brněnský urbanistický kroužek), kultúrne inštitúcie (Natřikrát o. s.) či dokonca politické organizácie (MSD Brno), pripravila celodenný maratón akcií, od malých a nenápadných podujatí až po veľkoplošné demonštrácie živého verejného priestoru.

Ťažiskom dňa bol experimentálny happening „Pěší zóna Veveří“. Počas popoludňajšej špičky sa na dve hodiny premenila časť tejto rušnej ulice, ktorá v súčasnosti pripomína viac diaľnicu než študentskú a obchodnú triedu, na živú ulicu, ktorá nie je len koridorom pre presun z bodu A do bodu B, ale miestom plným drobných detailov a prekvapení, kvôli ktorým sa na nej oplatí zastaviť a začať vnímať jej priestor. Kaviarnici vytiahli stoly a stoličky pred steny svojich podnikov, do verejného priestoru sa vrátili tanec s hudbou. Spolu s tým sa v atmosfére provizórnej pešej zóny zrodil údiv nad tým, ako môže vyzerať pekná ulica a ako málo vlastne stačí k tomu, aby Veveří rozkvitlo do krásy.

Skutočne, táto ulica má skvelé predpoklady na to, aby sa premenila na miesto priateľské ku chodcom a cyklistom. Kreatívny potenciál Veveří sa dá rozvinúť umným komponovaním priestoru tejto štvrte. Už dnes po nej prúdia zástupy študentov či milovníci gastronomických zážitkov, ktoré vyhľadávajú v miestnych kaviarňach, baroch, bistrách a reštauráciách. Jedinou reálnou prekážkou k uskutočneniu tejto vízie je politická vôľa, ktorá sa však dá zmeniť, pokiaľ budeme schopní vo spoločnosti vytvárať dopyt po nových prístupoch, myšlienkach a nápadoch, ktoré pohnú s verejným priestorom v Brne smerom k západnému modelu moderného a čistého mestského prostredia.

Myslím, že ak naša práca stojí na jednej konkrétnej hodnote, je to rozhodne hodnota ľudskosti. Vieme, že naše prirodzené životné prostredia bolo po státisíce rokov radikálne odlišné od moderných miest. Za pár tisíc rokov histórie výstavby veľkých miest sa človek na toto prostredie nemohol v plnej miere adaptovať. Čo však dokázal a o čo sa mnoho storočí aj intuitívne snažil, je vytvárať mestské priestory tak, aby fungovali v zhode s architektúrou ľudského tela. Ako upozorňuje architekt a urbanista Jan Gehl, tzv. „princípom 5 km/h“ sa riadila výstavba miest od antiky po obdobie priemyselnej revolúcie.

Tento princíp sa nasledoval bez toho, že by si to plánovači a stavbári vôbec uvedomovali – jednoducho vytvárali prostredie prirodzene navrhnuté podľa ich ľudských potrieb. Ulice boli úzke, zástavba poväčšinou nízka a kompozícia ulíc zodpovedala tempu, rýchlosti a dojazdu najstaršieho dopravného prostriedku – našich vlastných nôh. Ruka v ruke s tým šla aj starostlivosť o detaily a tvár fasád budov a priestranstiev – nešlo o nič iné, než o reflexiu skutočnosti, že počas pomalej chôdze mestom je človek v priamom kontakte s prostredím a intenzívne vníma svoje okolie. Pozostatky takejto zástavby možno stretnúť v úzkych uličkách centra Olomouca či na pražskej Malej Strane.

Moderné mestá 20. storočia však tento princíp vedome opustili. Výstavba sa začala riadiť tzv. „princípom 50 km/h“. Chodec a kontakt s verejným priestorom šiel do úzadia. Pestrosť fasád a útulné ulice ustúpili širokým autostrádam a šedi asfaltu a betónu. Do popredia sa dostala infraštruktúra vyhovujúca potrebám áut – našim novým, motorovým priateľov, ktorí určujú tvár dnešných miest. Prirodzené zástavby boli preťaté štvorprúdovými bulvármi, popri ktorých už nemožno sedieť na kaviarenskej terase či prechádzať sa so svojou milou.

Automobilová preprava však mestu nemôže dominovať, pretože toto prostredie na takýto druh dopravy nebolo nikdy pripravené. Úplné podriadenie výstavby princípu 50 km/h znamená zánik verejného priestoru, ktorý je definovaný tým, že je miestom, kde sa ľudia stretávajú, bavia, prechádzajú, komunikujú a vôbec – žijú. Mesto pre ľudí je s týmto princípom jednoducho nezlučiteľné.

Verím, že tohtoročná oslava Dňa mesta demonštrovala hodnotu ľudskosti mesta v skromnom, ale intenzívnom meradle. Všetky akcie totiž dopadli nad naše očakávania – dokonca aj tie, ktorým hrozilo zrušenie (napr. večerné premietanie urbanistických filmov na Orlí). Našou najväčšou dilemou je teraz to, ako pokračovať v šírení odkazu Dňa mesta, ako oslavovať tento deň aj vtedy, keď práve nie je tretia májová streda. Mojim prianím je, aby zo širokej platformy organizácií, ktorú oslava tohto sviatku vytvorila, vzišiel konštruktívny partner pre mestskú politickú reprezentáciu, ktorý jej dokáže poradiť v problémoch, pre ktoré, zdá sa, zatiaľ nedokáže nachádzať kompetentné riešenia. Verím, že ako jeden celok sme schopní takýmto partnerom byť.

Idey Dňa mesta vzišli zo spolupráce urbanistov, architektov, dopravných projektantov, ekológov, občianskych aktivistov a umelcov. Všetci títo ľudia sú zároveň obyvateľmi mesta, ktorí si prajú, aby v ňom bol život príjemný a aby bol potenciál mestských priestorov naplno využívaný k naplneniu tohto cieľa. Sme pripravení hájiť predstavu mesta pre ľudí.

Deň mesta by sa mal v skutočnosti sláviť každý deň. Stačí ráno vyraziť do práce šalinou, na bicykli alebo sa jednoducho prejsť pešo. Cestou si na raňajky napríklad kúpiť pečivo od miestneho pekára, sadnúť si na chvíľu do parku a tam si ho kľudne vychutnať. Večer po práci zájsť na terasu obľúbenej kaviarne, dať si pohár vína či povečerať s priateľmi na ulici. Ide tu o to, že sa by sme sa nemali uzatvárať so svojimi aktivitami za múry svojich domov. Nebojme sa s nimi vyjsť do verejného priestoru, ktorý je za týmto účelom tvorený a ktorý dostáva zmysel až v momente, keď sa v ňom odohrávajú epizódy nášho každodenného života.

Nie je to žiadna výzva k exhibicionizmu. Naopak, je to len túžba po emancipácii verejného priestoru od zhubných záujmov a zastaraných civilizačných tendencií. Mesto by sa malo stať opäť miestom, kde je praktizovanie priamej demokracie na každodennom poriadku.


A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.