Francúzsko-nemecké zmierenie bolo podmienené poznaním, že kultúrne nástupnícke štáty Franskej ríše obetovali vzájomnému konfliktu milióny životov a vojna sa stala konštantou politických stratégií. Nám, ktorí poznáme vojny iba z rozprávania sa zdá niečo také nepredstaviteľné. No nemalo by to viesť k cynizmu, s akým, aj mnohí slovenskí politici hovoria o európskom projekte.

Zo záhadných príčin je fungovanie nemecko-francúzkeho kondomína neprenosnou skúsenosťou. Osvietené stredoeurópske kruhy síce pestujú obdiv k tomu, ako sa tieto krajiny dokázali vzdať veľkej časti svojej autonómie v prospech vzájomnej dôvery, no proces naštartovaný podpisom Elyzejských dohôd sa premenil na ikonu inštitucionálneho klišé.

Najlepším dôkazom, že to tak nie je, je existencia priamej súvislosti medzi potácaním sa Európy a nedávnym konfliktom medzi Parížom a Berlínom. Ešte stále platí, že Európa je predovšetkým tam a nie tu, na periférii, čo znamená, že v prípade ochromenia jadra nemajú krajiny ako Slovenska žiadnu šancu. Ak si niekto myslí, že francúzsko-nemecké vzťahy sa nás netýkajú rovnako ako diskusia o mutáciach európskeho ekonomického modelu, mýli sa.

Tento vzťah do veľkej miery nadizajnoval spôsob a procesy rozširovania dôvery, nie medzi krajinami, čo si zatvárali gymnáziá, ale ktoré sa vzájomne vyvražďovali. Je to najúčinnejšia forma politickej terapie v moderných dejinách a dôkaz toho, že Európa bola po vojne schopná vymyslieť nový druh politiky, čím iba potvrdila presvedčenie historikov o tom, že sme, v dobrom i v zlom, špičkovým politickým laboratóriom.

Francúzsko-nemecký vzťah je živým spoločenstvom ľudí, ktorí si napriek svojej ideovej rozmanitosti uvedomujú, že sú vitálnym orgánom integrácie. Nič na tom nezmenia ani epizodické útoky francúzskej vládnej ľavice na kancelárku Merkelovú, ani neomylnosť, s akou Berlín dávkuje svoju terapiu juhu Európy. Obe krajiny sú presvedčené, že v globalizovanom svete, kde má Brazília vyššie HDP ako Británia a Čína bude o pár rokov svetovou ekonomikou číslo jedna, existuje iba jeden spôsob, ako zabezpečiť Európe budúcnosť. Čoraz hlbšia dôvera, aby sme dali správny obsah administratívnej « integrácii », spoločné inštitúcie, spoločné dane, spoločná obrana, polícia, legitímne volená európska vláda. Stav slovenskej, ale aj českej alebo rakúskej a maďarskej politiky sú dobrým príkladom toho, že národná úroveň je prekonaná. Je totiž kultúrnym mýtom založenom na politickom animizme.

Krajiny nášho regiónu, s podobnými a často spoločnými vražednými dejinami by mali byť v prvej línií snáh boja o prehĺbenie európskeho projektu. Nie len kvôli imitácii zakladajúceho francúzsko-nemeckého gesta, ale kvôli tomu, že po takmer 10. rokoch sme nepriniesli jedinú inšpiráciu, žiaden impulz, ktorý by umožnil Európe pohnúť sa ďalej. Naopak, zjavujú sa tu klony britskej UKIP, hlasy volajúce po rozpade eurozóny a rozpustení inštitúcií. Politici majú mať odvahu. Hrdinským gestom nie je ísť proti akokoľvek nedokonalej myšlienke «čoraz užšej únie». Hrdinským gestom je pokúsiť sa o spojenie vlastnej integrity s dejinnou integritou, mať v hlavách memento dvoch vojen, dvoch totalitných režimov a myslieť pri každom rozhodnutí týkajúcom sa našej spoločnej európskej budúcnosti na desiatky miliónov mŕtvych, ktorí zomreli práve kvôli takým rečiam, aké dnes počúvame opäť.