SaS sa rozpadla presne tak, ako vznikla. Pred očami všetkých, na tých istých miestach, kde vznikala, kde jej predseda a šéf parlamentu cez blog prorokoval rozpad eurózony, krach Grécka a všakovaké iné zjavenia. SaS je v istom zmysle obeťou krízy, nikto nemal záujem na jej zotrvaní v politike a nikto neponúkol ideový, ani personálny bailout projektu. Na krachy takzvaných liberálnych strán sme si na Slovensku zvykli tak, že to považujeme za prirodzený spôsob ich odchodu z verejného života a dokonca si po SOP, ANO, SaS ani nedokážeme predstaviť, že by vydržali jedno celé volebné obdobie. Mali by sme sa ale zamyslieť nad tým, prečo takýto koniec postihuje „liberálov“, zatiaľ čo konzervatívna pravica a ľavica sa dokážu vždy reinkarnovať tak, že si to volič ani nevšimne. Takúto premenu, ako v prípade SDK na SDKÚ a neskôr na SDKÚ-DS, na SDKÚ-DS plus Tvoríme Slovensko, plus možno Ľudová Platforma, záleži to od Bélu, považuje volič za ideovú a štrukturálnu expanziu, od ktorej očakáva väčší vplyv v spoločnosti.
Zakladanie liberálnej strany na Slovensku je pritom jednoduché. Stretnú sa kamoši, väčšinou z biznisu, SIM karty narvaté číslami na CEO veľkých firiem a vedomie, že krajina ich potrebuje. Nemajú vyhranené politické postoje, majú isté preferencie, napríklad ich serú vysoké dane a odvody a socky, no nemajú predstavu o tom, ako by mal fungovať štát. Politické spoločenstvo, v ktorom sa konštituujú práva a povinnosti si mýlia s firemným prostredím, ktoré nijako nenarába s prvkami prirodzeného práva, slobôd a občianstva. Nemajú radi cirkvi, lebo nikto nemá rád cirkvi, treba sa s nimi deliť pri stavebných prácach a prenájmoch, ich predstavitelia sa obliekajú ako zriadenci pohrebného ústavu a nepoužívajú parfémy. Cirkev ako najstaršia ideologická korporácia predstavuje pre slovenského podnikateľa-liberála konkurenciu pri zatepľovaní sídlisk a čerpaní dotácíi, ktoré idú namiesto na obľubené aquaparky na kostoly. Gayovia, cyklisti, bobos s bioweedom, klubový život neni prablem, nejdú po štátnych zákazkách, žijú iba zo seba a za seba, nemajú vlastné relácie ani politické ambície. Budú vďační za registrované partnerstvo a nálepky na cestách namiesto cyklotrasy. Dalo by sa uvažovať aj o premene Bratislavy na brčkovú destináciu, no v Komisii by to nevyrokovali.
Toto sa všetko spíše a rozpíše na kapitoly a podkapitoly s akademickým označením, pod ktoré sa podpíšu takzvaní tímlídri, teda ľudia zodpovední zato, aby politické tézy neopravoval Word do češtiny a dokument sa nedostal von aj s poznámkami od okresných funkcionárov. Okresní funkcionári strany sú základom politického života krajiny, no liberáli sa ich boja a radšej ich nahrádzajú politickými obchodnými cestujúcimi, ktorí chodia na „výjazdy“ za spriateľenými lokal heros podnikateľmi- napríklad majiteľmi termálneho kúpaliska v Poprade alebo bobovej dráhy v Hriňovej. Takýmto živým a neuchopiteľným networkovaním sa šíri liberlizmus všade tam, kde z provízii, eurofondov a štátnych zákazok vznikla stredná podnikateľská trieda, teda ľudia, ktorí si môžu kedykoľvek v týždni, len tak sadnúť do auta a prísť do Bratislavy na stretnutie v Auparku.
Liberalizmus sa stal synonymom politického diletanstva a neschopnosti ponúknuť univerzálnu myšlienku. SaS rovnako ako jej predchodkyne riešila špecifické záujmy úzkej skupiny voličov. Jej predseda sa umiestňuje dlhodobo na priečkach najnepopulárnejších politikov, čo ale nevadí, keďže okolie ho vždy upokojí tým, že žijeme v krajine, kde sú populárni iba Fico a Rozboril. Svojim verejným vytesňovaním reality, ako v prípade hlasovania o páde vlády Ivety Radičovej, vyvoláva diagnostické pokušenie. Takýto ľudia, s ich malým biznisom, ako spieva Lyrik, diskreditujú autentické liberálne myslenie. Nie ideológiu, kde politici stoja na strane korporácií proti občanom, ale kde sa snažia nájsť rovnováhu medzi vplyvom všetkých živých síl spoločnosti. Nie frázičky z 90. rokov o vykupiteľskom charaktere kapitalizmu, ale odvahu postaviť sa na stranu tých, ktorí nemali šťastie a dobrú adresu narodenia. Nemá totiž zmysel bojovať s cirkvou a zároveň sa prizerať ako spoločnosť ovláda ideológia egoizmu a chamtivosti. Rovnako zbytočné je hovoriť o právach homosexuálov, alebo práve zapáliť si terapeutického jointa a nezamestnaným ponúknuť namiesto práce opravy hradov. Toto všetko sú len slovenské lenivé varianty liberalizmu, ktorý stratil ambíciu bojovať za slobodu a srdce antropocentrického modelu sveta nahradil majetkom.
Richard Sulík vie, že už teraz sa v bratislavských hoteloch stretávajú nové partičky s „liberálnym, presvedčením“, pripravujú nové politické biznis plány a že s ním už nepočítajú. No nemusí sa báť. Potom, ako zmizne on, zaniknú aj ďalší, pretože je síce pravda, že v prieskumoch sa vždy zjavuje nejaký „liberálne orientovaný volič“, no jeho „liberálne presvedčenie“ je rovnako nepresvedčivé, ako existencia takýchto strán. A tie úspešne zničili nádej na vznik liberálnej progresívnej strany tým, že urobili zo slobodomyselnosti synonymum slabomyselnosti.
