Django vo Vatikáne

Prorocký rozmer politického a umeleckého gesta je jedným z kritérií hodnotenia toho, či sme našu prítomnosť dekonštruovali dôsledne.

Voľbe pápeža predchádzali špekulácie o starých proroctvách, o tom, či bude čierny, či bude posledný, či bol ženou. Malachiášove proroctvo, Sibylské texty a Nostradamove štvorveršia sú najznámejším prejavom profetickej stredovekej produkcie. Cez snáre, zvyklosti a domáce tradície sa dostali z foliantov v zlom stave na Twitter a do Fun Rádia.

Posadnutosť poznaním budúcnosti pochádza z ľudského vedomia vlastnej smrteľnosti. Súčasťou každého prorockého textu je hypotéza, že niekde vznikne priestor na nesmrteľnosť. Tá ale nemusí mať podobu známu zo starokresťanských vyznaní viery v zmŕtvychvstanie tela. Jej najčastejším výrazom je boj o prežitie ohrozeného spoločenstva, ktorému umenie a profetická literatúra poskytujú perspektívu ničím neohraničeného trvania v čase.

Výrečným dôkazom takéhoto chápania existencie je antológia Christophera Hobsona s názvom The Mount of Vision, African American prophetic tradition, ktorá vyšla minulý rok v Oxford University Press. Zhodou okolností sa zatiaľ najúplnejšia práca o podceňovanom subverzívnom charaktere odkazu potulných kazateľov, nenávidených rovnako ako o storočie neskôr prví jazzmani z New Orleans, objavila v čase, keď torenty ohlasujú pokračovanie seriálu True Blood, plného woodoo, mexickej mágie a haute couture upírov. Alebo, keď v inom svete, Quentin Tarantino dokončil postprodukciu Divokého Djanga a Steven Spielberg si už bol istý, že príliš pedagogický a lineárny Lincoln dostane Oscara iba za zhrbené gestá Daniela Day Lewisa.

Páči sa mi ako zomieraš, hovorí Django tlstému belochovi. Z dôvodov, ktorých anxiolitický účinok je silnejší ako Rajec s príchuťou Lexaurínu si myslíme, že proroci a veštci od čias Delfskej veštiarne vedia aj to, kedy zomrieme a prečo. Antológia textov tradície afro-amerického profetizmu, z ktorej pochádzal aj reverend Martin Luther King junior ale nikdy neašpirovala na poznanie budúcnosti. Na niečo také si netrúfli ani renesanční proroci. Profetizmus chápali ako nátlakový kognitívny nástroj, ktorý mal usmerňovať politické a kultúrne rozhodnutia tak, aby sa stretli v jednom bode. Takým bodom mohla byť porážka gibelínov v zápase o vplyv vo Vatikáne, vymretie rodu Valois, alebo nájdenie relikvií počas krížovej výpravy. Existencia takého miesta predstavovala v kartografii dejín profetizmu dôkaz Božej existencie.

Tarantino zobrazil radikálne gesto spojené s profetickou emancipáciou oveľa presvedčivejšie ako Spielberg. V Djangovi nie sú udalosti sledom predvídateľných, do seba zapadajúcich sekvencií, ale sériou prejavov vôle oslabenej alebo posilnenej túžbou, ktorá môže viesť, ako v prípade Tarantinovho objavenia sa vo filme, k náhlemu zmiznutiu jednej z postáv. Rozlúčte sa s pani Laurou, hovorí Django čiernym slúžkam ako Pomstiteľ a Sudca z Ennisovho a Dillonovho komixu The Preacher. Pretože nastolenie budúcej situácie je v profetizme takmer pravidelne spojené s násilím. Vedel to Abraham Lincoln, ktorý uvrhol Americkú federáciu do občianskej vojny a uvedomoval si to aj Martin Luther King jr., keď zorganizoval bojkot mestskej dopravy. Obaja sa stali obeťami radikálneho profetického gesta, aké majú radi exegéti Starého zákona u veľkých prorokov.

Tematická kontinuita a túžba po emancipácii, čo presakuje aj z antológie kázni a prejavov Martina Luthera King jr. zo sociologického nakladateľstva Praha (Slon 2012) je dôkazom tejto mysticko-politickej túžby po budúcnosti zbavenej strachu zo smrti. Lincoln, Luther King, postavy zo seriálu the Wire sa stávajú vďaka profetickému vnímaniu človeka ako duchovnej bytosti predurčenej k slobode, symbolom gesta odvahy k budúcnosti. Preto necítime rozpor, keď počujeme americké deti hovoriť, že sa chcú stať Lutherom Kingom, alebo Lincolnom – intuitívne cítia, že politická individualizácia človeka zohráva významnú úlohu v prekonávaní úzkosti zo zániku. Schopnosť ohýbať časom nemá iba teória relativity. Veľkú prax má v tejto náročnej disciplíne navigátorov Gildy z románu Duna profetizmus, ktorý kanonizoval súvislosť medzi prácou vedomia, jazyka a perspektívy túžby človeka po sebe samom v novej situácii, zbavenej hypotézy definitívnej smrti. Jeho profánnou podobou je poézia, s ktorou zdieľa spoločný pôvod v organickej mágii staroveku. Nie je náhodou, že Wiliam Butler Yeats, člen Zlatého úsvitu, bol ministrom prvej slobodnej Írskej republiky. Podobne Victor Hugo a Lamartine venovali veľkú časť energie prevádzke politického profetizmu a pouličné barikády považovali za iniciačný rituál.

Prorocký rozmer politického a umeleckého gesta je jedným z kritérií hodnotenia toho, či sme našu prítomnosť dekonštruovali dôsledne. Starozákonný profetizmus a jeho pokračovatelia neboli zasievačmi pátosu, ani životných filozofií z výpredajov v Panta Rhei. Dali nám nástroje na to, aby sme sa vrátili medzi ľudí v podobe autentického svedectva o pravdivej podstate existencie. Do sveta ovládaného nepravdivou minulosťou.

A co si myslíte vy? Diskuse (2 příspěvky)

Jevi_1

Eva Hájková - okres Opava

Sobota, 23.Března 2013, 22:09:2

Když je řeč o prorocích a o umění (nebo poezii), nemůžu sem nedat svou oblíbenou báseň "Prorok". Kdysi se mi zdála příliš krutá. Dnes chápu, že je docela výstižná, protože pravda (kterou prorok musí říkat) často bolí. Životy proroků, stejně jako velkých básníků, jakým byl třeba Puškin, nebyly nikdy idylické. Normální člověk by řekl, že tedy nebylo oč stát. Nevím, zda museli proroci překonávat úzkost ze zániku. Možná ji pomáhali překonávat jiným, protože myslím, že oni sami měli takovou úzkost patrně už za sebou. Po přečtení básně by člověk dokonce usoudil, že se na svůj zánik možná někdy i těšili.

A.S. Puškin: Prorok

Hnán žízní ducha do pustin,
trmácel jsem se chmurnou zemí
a šestikřídlý serafín
uprostřed cesty zjevil se mi.
Své prsty lehké jako sen
k mým očím vztáh, tím dotekem
zaplál mi zrak, tak jako plane
zrak orlí matky polekané.
Pak dotekl se uší mých
a plno zvuků znělo v nich,
i pojal jsem let cherubínů
i hřímající nebesvod
i hnutí potvor v hloubi vod
i hlízy hlodající hlínu.
I nachýlil se k ústům mým
a hříšný jazyk vyrval jim
a rukou, již si zakrvavil,
za podlý jazyk lži a lsti
žahadlo hadí moudrosti
do ustrnulých úst mi vpravil.
I rozťal mečem hruď mou v půl
a vyňal srdce rozechvělé
a žhoucí uhel zasunul
hluboko do rány v mém těle.
Mrtvolou v poušti jsem se zdál.
A tu Bůh hlasem zavolal:
"Vstaň, proroku, jenž byl jsi němý,
slyš vůli mou a příkaz můj
a srdce lidská po vší zemi
ohňovým slovem zapaluj!"

Petrasek Milan - penzista

Ve věci úvah o korelaci etiky a nejen literární estetiky Neděle, 24.Března 2013, 10:25:34

z pozice křesťanského náboženství bych rád upozornil na faktum, že i současné pluralitní smýšlení formou moderní liberálni demokracie (inklusive hegeliánský marxismus) je vedlejší produkt křesťanského projektu.
Katolící s tím po staletí a doposud neumí uspokojivě zacházet.
Vatikánské boží mlýny trvale vržou a možná, že dostanou alespoň jeden jihoamerický apdejt................řekl bych.

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.