Chvíľkové upokojenie situácie v Európe už asi nik vážne nepovažuje za koniec krízy. Občas sa síce ozve, že „najhoršie máme za sebou“, zbožné želania však rýchlo narazia na realitu.

Varovným signálom môže byť napríklad rastúci počet krajín, hlásajúcich neschopnosť splniť záväzky v oblasti verejných financií (znižovanie deficitu) v sľúbenom čase. Naposledy k ním pribudlo Francúzsko. Bezprostrednou príčinou nie je neochota, či neschopnosť implementovať predpisované recepty, ale dôsledky ich implementácie na reálnu ekonomiku. Problémom rastúceho počtu európskych krajín však nie je len neschopnosť naštartovať hospodársky rast. V Európe rastie počet ľudí bez práce.

Údaje Eurostatu hovoria jasne. V decembri 2012 sa nezamestnanosť v eurozóne vyšplhala na 11,7 percenta, v celej EÚ na 10,7 — v oboch prípadoch výrazne viac, než minulý rok. Počas minulého roku klesol počet nezamestnaných len v siedmich krajinách, v dvadsiatich narástol. V Európskej únii je tak bez práce viac ako 25 miliónov ľudí. Naviac, štatistiky môžu skresľovať skutočný stav. Sprísňovaním pravidiel a obmedzovaním podpory mnoho ľudí bez práce úplne vypadáva z pracovného trhu, čo štatistické údaje umelo znižuje. Na druhej strane rovnice, mnoho vytvorených pracovných miest nie je plnohodnotných. Od prepuknutia krízy v roku 2008 sa zvyšuje podiel práce na čiastočný úväzok a iných neštandardných foriem, podiel plných pracovných miest naopak klesá. Nie je to prejav flexibility umožňujúcej „zladiť pracovný a rodinný život“, či štúdium popri zamestnaní, na ktorú nie tak dávno prisahali európski politici. Ale dôsledok krízy na trhu práce.

Vysoká nezamestnanosť, obmedzovanie rastu miezd (v krízových krajinách ich pokles), a rast podielu neplnohodnotných pracovných miest prispievajú k poklesu dopytu a tým zhoršujú celkovú situáciu ekonomiky. Mnoho ľudí sa dostáva do zložitej finančnej situácie. Z nestáleho, či čiastočného, zamestnania sa ťažko spláca hypotéka, alebo pôžička na štúdium. Vysokú mieru zadlženosti domácností nemožno jednoducho považovať za nejaké „osobné zlyhanie“, dôsledok nezodpovedného života na úver. Vo viacerých krajinách bol pred krízou rast dlhov spôsob, ako udržať úroveň osobnej spotreby, či riešiť dôsledky toho, že sa štáty vzdali niektorých svojich sociálnych funkcií (napríklad poskytovania dostupného bývania, či vzdelania).

Keď stála minulé leto eurozóna na pokraji rozpadu, vlády si uvedomili, že musia prelomiť bludný kruh medzi napätými verejnými financiami, a nestabilným bankovým sektorom. (realizácia tohto sľubu sa ukazuje ako problematickejšia, no to je iný príbeh). Hoci boli bezprostredne ohrozené periférne ekonomiky, najmä Španielsko, pochopili, že následky by zasiahli celú menovú úniu.

Sociálna kríza sa dnes vyostruje tiež najmä v periférnych krajinách. Dôsledky sociálnych otrasov by však rovnako postihli všetkých. Je najvyšší čas hľadať spôsob, ako prelomiť bludný kruh medzi ekonomickou krízou, a krízou trhov práce.