Česká a slovenská kultura: dvě kultury dvou různých zemí

Ačkoliv v jsme v dětství žvýkali stejné žvýkačky a sledovali stejné seriály, z dětství už jsme vyrostli a život jde dále. Můžeme si vzájemně dovážet svou kulturu a vybírat si z ní jako z kultury kterékoliv jiné země.

Svetlana_zuchova

Svetlana Žuchová

26.01.2013 14:33

Zistila som, že hoci sme v detstve žuli tie isté žuvačky a pozerali tie isté televízne seriály, z detstva sme vyrástli a život ide ďalej. Môžeme využiť jazykovú príbuznosť a tešiť sa, že sa ľahko naučíme cudzí jazyk. Môžeme sa o seba vzájomne zaujímať, nadväzovať na podobnosti a vysvetľovať si rozdiely. Môžeme si vzájomne dovážať svoju kultúru a vyberať si z nej podobne ako z kultúry ktorejkoľvek inej krajiny. Viac už však asi nemôžeme.


S trochou štylizácie môžem povedať, že som slovenská spisovateľka. Zároveň žijem už šiesty rok v Prahe. V Prahe však nežijem ako spisovateľka, mám civilné, ne-umelecké povolanie. V Prahe žijem v inej role ako na Slovensku. O mojom slovenskom spisovateľstve väčšina ľudí v Čechách nevie. V Čechách žijem ne-umeleckým životom zamestnaného človeka. Pohybujem sa v prostredí ľudí síce s vyšším vzdelaním a z toho vyplývajúcim nadpriemerným záujmom o kultúru. Zároveň ale medzi ľuďmi, ktorí nie sú tvorcami umenia a ako konzumenti nevyhľadávajú žiadne výstrednosti. (Samozrejme nechcem paušalizovať. Iste sa aj medzi mojimi priateľmi nájdu fajnšmekri. Napriek tomu vnímam rozdiel medzi, prepytujem, „umeleckou komunitou“ a svetom ne-umelcov, hoci vzdelaných a kultúrne senzitívnych.) Takéto postavenie mi umožňuje nahliadať na kultúru z pozície síce outsidera, ale zároveň z pozície, z akej na ňu nahliada väčšina jej konzumentov.

Aj preto som k otázke recepcie kultúry skeptická. Ak sa mám totiž zamýšľať nad postojom Čechov k slovenskej kultúre a naopak, musím sa najprv zamyslieť nad postojom obyvateľov tej-ktorej krajiny k vlastnej kultúre. A vidím, že slovenská ne-umelecká verejnosť si pôvodnú slovenskú tvorbu všíma málo. Ak sa človek pohybuje vnútri kultúrnej komunity, môže nadobudnúť mylné presvedčenie o jej dôležitosti. Z vonkajšieho pohľadu je však záujem o slovenské umenie skôr trochu exotickým koníčkom. Väčšina ľudí vníma slovenských umelcov podobe ako klub včelárov či chovateľov papagájov.

Aj takéto kluby majú svoje časopisy. Uverejňujú v nich debaty o najvhodnejších postupoch chovu včiel/papagájov, usporadúvajú súťaže a píšu výročné správy, ktoré však okrem včelárov/chovateľov papagájov nemajú dosah na zvyšok populácie. Percepciu českej pôvodnej kultúry českou verejnosťou si hodnotiť netrúfam. Je pravdepodobne o niečo hlbšia ako na Slovensku, ale i čítajúci Česi čítajú skôr preklady. A je to i pochopiteľné. Knižný trh ponúka preklady noviniek, láka na výhercov prestížnych literárnych cien. Bežný človek má na čítanie obmedzený čas. Preto ním nesmie mrhať, musí s ním nakladať uvážlivo. Niet teda divu, že ho venuje skôr svetovo známym prekladaným autorom ako menej overeným domácim tvorcom.

Nečudujem sa teda, že slovenská kultúra je medzi bežnými ľuďmi v Čechách málo známa. Navyše si musíme priznať, že slovenská literatúra nemá ktovieakú povesť. Či právom či neprávom, nepatrí k „vychyteným“ literatúram. Z pohľadu sveta je Slovensko malou a tiež trochu exotickou krajinkou, o ktorú sa zaujímajú fajnšmekri a dobrodruhovia. Malý záujem „sveta“ o slovenskú kultúru teda konštatujem bez horkosti či zatrpknutosti. Rozumiem mu a prijímam, že sama viem málo o kultúrach a literatúrach podobne okrajových krajín. A to sa ešte, ako som už spomenula, považujem za spisovateľku.

Česko-slovenské vzťahy by však mali byť nadštandardné. Česi sa teda nemusia zaujímať o literatúru, povedzme, Bosny a Hercegoviny, ale mali by sa zaujímať o literatúru Slovenska. Veď ich spája jazyková príbuznosť a spoločná minulosť. Ja sama som sa narodila v Československu a češtinu som považovala za druhý materinský jazyk. Odjakživa sme čítali knihy v češtine a často si ani neuvedomili, či je kniha po slovensky alebo po česky. Na vysokej škole sme sa učili z českých učebníc, takže sme hovorili „játra“ namiesto „pečeň“ a „páteř“ namiesto „chrbtica“.

Dodnes by ma zaujímalo, aký má dopad na generáciu, ak prestane existovať krajina, ktorú jej príslušníci považovali za domov. Ak zanikne krajina, ktorej hymnu sa učili, a hranice ktorej kreslili na hodinách zemepisu. Pretože neverím, že to dopad nemá. Intuitívne predpokladám, že to musí kdesi v podvedomí zanechať pocit bezdomovectva, vykorenenosti, ako keď zhorí rodný dom. Keď doznie „Kde domov můj“, inštinktívne v duchu nadviažem „Nad Tatrou sa blýska“, a vždy ma nevdojak zamrzí, keď hudba dohrá.

Napriek tomu ma samú prekvapili vlastné nedostatky v češtine. Češtine rozumieť a čítať v nej je jedna vec, druhá vec je po česky rozprávať a písať. Zistila, že čeština mi kladie odpor rovnako, ako iné cudzie jazyky. Hovorím s prízvukom, ktorí mnohí považujú za ruský, keď som unavená, nenapadajú mi slová, a hoci som sa už naučila, že „problémy byly“ a nie „byli“, moje české texty musí vždy niekto kontrolovať. Po česky nedokážem písať bezchybne. Sama som vyrástla z predstavy, že čeština je mojim rodným jazykom, hoci som rada, že mi je blízka a som schopná sa ju – ako cudzí jazyk – relatívne dobre naučiť.

Ak sa slovenské knihy v Čechách čítajú, čítajú sa v prekladoch podobne ako knihy z Poľska či z Ukrajiny. Poukazuje na to aj edícia českého vydavateľstva Větrné mlýny s názvom Česi, čítajte!, v ktorej v českých prekladoch vychádza súčasná slovenská próza. Na webovej stránke som sa dočítala: „Je zřejmé, že zatímco Slováci jsou bilingvální, Češi slovensky zapomněli… A proto Větrné mlýny přichází s touto edicí, která je svým způsobem určena pro handicapované, tedy obyvatele ČR, kteří nečtou slovensky, ale ještě čtou… Pochopitelně nebudou chybět osvědčené stereotypy: borovička, halušky, hokej a Mečiar.“ (http://www.autorskecteni.cz/2012/cz/aktualne/2-Cesi-citajte).

Zistila som, že hoci sme v detstve žuli tie isté žuvačky a pozerali tie isté televízne seriály, z detstva sme vyrástli a život ide ďalej. Môžeme využiť jazykovú príbuznosť a tešiť sa, že sa ľahko naučíme cudzí jazyk. Môžeme sa o seba vzájomne zaujímať, nadväzovať na podobnosti a vysvetľovať si rozdiely. Môžeme si vzájomne dovážať svoju kultúru a vyberať si z nej podobne ako z kultúry ktorejkoľvek inej krajiny. Viac už však asi nemôžeme.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.