Istá skupina ľudí cíti potrebu definovať sa ako „ateisti“. V našom prostredí je to aj snaha kompenzovať silnú katolícku tradíciu, ktorú má Slovensko hlboko pod kožou. Cítim v tom celkom pochopiteľnú potrebu dištancovať sa od názorov aj praktík cirkvi, v našej krajine najmä katolíckej. Dištancovať sa aj verejne, i členstvom vo facebookovej skupine, statusmi a verejnými článkami. Rozumiem tejto potrebe a osobne považujem vlastné rozhodnutie nebyť viac katolíčkou za jedno zo svojich najlepších. A naviac, byť dnes ateistom je u nás hádam ešte horšie ako byť homosexuálom či HIV pozitívnym. Za snahou prihlásiť sa k ateizmu je snáď i potreba upozorniť, že ide o legitímny svetonázor. Navyše o svetonázor, ktorý sa často asociuje s vecami ako racionalita, veda, zdravý rozum, osvietenosť, teda s vysoko cenenými „intelektuálnymi“ hodnotami. Napriek tomu, že tomu rozumiem, i napriek tomu, že v otázke vlastnej viery nemám jasno, mám potrebu zastať sa viery.

(Som sama prekvapená, že píšem tento text. Vždy som hájila a dodnes hájim právo na ateizmus. V priebehu života som bola často v spoločnosti veriacich ľudí, medzi ktorými som vždy vystupovala ako, prinajmenšom, pochybujúca. Ich potreba sa za mňa modliť ma vždy iritovala. Rovnako som sa však pristihla pri tom, že ma dráždia ostentatívni ateisti, ktorí, dovolím si tvrdiť, isté veci prehliadajú rovnako ako moji veriaci kamaráti a príbuzní.)

Ľudia označujúci sa ako ateisti poukazujú na to, že viera môže byť nebezpečná a škodlivá. Ba nie môže byť, ale je. A majú zaiste pravdu. Viera môže zaslepovať, manipulovať, navádzať k pasivite, odvádzať od hľadania skutočných riešení a mnohé iné veci. Ale to všetko môže, napríklad, aj láska, ktorá sa všeobecne veľmi cení. A vlastne každá silná, neskrotená emócia. Chyba nie je vo viere. Chyba je v nereflektovanej slepej oddanosti čomukoľvek, od vegetariánstva a bio životného štýlu, cez horlenie za prirodzené pôrody až po katolicizmus. Len preto, že som videla matky sfanatizované materstvom, sa predsa nerozhodnem nemať dieťa. Neurobím urýchlený záver, že materstvo je zlé. Hoci mne samej skúsenosť viery chýba, chápem to tak, že viera sa spája so silnou emóciou. A táto silná emócie môže byť — ako všetky iné silné emócie — nebezpečná. Zároveň ale patrí k zdravej osobnosti dokázať vlastné emócie vnímať a regulovať. Schopnosť byť si vedomý svojich emócií, mať ich teda, takpovediac, k dispozícii, a zároveň ich dokázať regulovať, je jedným z kritérií osobnostnej zrelosti. Regulovať emócie znamená dokázať ich dávkovať primerane situácii. Kým v istých situáciách je primerané nechať emóciu v úzadí, sú situácie, kde si človek môže a má dovoliť emócii sa poddať, nechať sa ňou zaplaviť, unášať. Práve takéto zážitky, zvyčajne sa spájajúce práve s milostným citom, prežívajú ľudia ako mimoriadne obohacujúce. Takýto silný emočný zážitok môže poskytnúť prakticky čokoľvek — zamilovanosť, materstvo, umelecká tvorba, viera. Dôležité je, že tieto zážitky sú v živote žiaduce, môžu byť v živote to vôbec najcennejšie. Len musia prísť v primeranom čase na primeranom mieste.

Viera je teda pri správnom používaní pre človeka obrovským zdrojom. Otázku, či objekt viery skutočne existuje, tu považujem za druhoradú. Aj umelec žije vo fiktívnom svete, ba dokonca aj konzument umeleckého diela sa na tomto fiktívnom svete podieľa. Ak ma nadchne Anna Karenina, nemá zmysel upozornenie Neblbni, veď Karenina v skutočnosti neexistuje. A potom, priznajme si to, v otázke existencie či neexistencie vyšších bytostí nemá tak úplne jasno nikto. Vždy tu existuje možnosť, že je to ináč, ako si myslí najzarytejší ateista. Hoci s tým sama veľmi nepočítam, túto alternatívu musím spomenúť. Pri práci s ľuďmi v ťažkých životných situáciách je často výhoda, ak je takýto človek veriaci. Pri prežívaní vlastných ťažkých situácií si často tiež prajem, aby som sa mohla oprieť o vieru. Nikdy by som si netrúfla niekomu vieru brať, vyhovárať mu ju, argumentovať vedou a ráciom. Naopak som vždy pripravená pripomenúť špinavosť najrôznejších cirkevných organizácii, ale to je niečo celkom iné. Ba dokonca si myslím, že rozumne vedené náboženské spoločenstvo môže mať pre človeka silný význam. Tých je ale, priznávam, málo. A rozhodne tu treba byť opatrný.

Ľudia, ktorí sa definujú ako ateisti, často tiež pripomínajú smiešnosť rôznych náboženských rituálov, napríklad odevov, pokrývok hlavy, ritualizovaného správanie pri náboženskej ceremónii. Hoci pri pohľade zvonku môžu takéto formy správania, samozrejme, pôsobiť komicky, nie sú to prvé ani posledné smiešne rituály. Úlohou rituálu nie je byť logický. Rôzne formy ritualizovaného správania sú známe predovšetkým z etológie, napríklad rôzne rituály v súvislosti s párením či bojom. Nie len, že nie sú škodlivé, ale plnia dôležité funkcie. Napríklad konflikt možno vyriešiť takýmto ritualizovaným spôsobom skôr, ako by došlo k potenciálne život ohrozujúcemu skutočnému boju. Preto rôzne rituály, od veľmi bežných ako podávanie ruky po špecifické a komplikované ceremónie viažuce sa k istým udalostiam treba chápať v takomto kontexte. Zaiste sa dá občas zasmiať na ich komickosti. Je chvályhodné dokázať nebrať veci smrteľne vážne, byť schopný odstúpiť a nahliadnuť aj smiešnosť situácie. To však platí viac-menej pre všetko, nie len náboženské rituály. Medzi iným aj pre ateistov.

Otázku viery považujem za veľmi osobnú. Vždy mi bolo nepríjemné, keď sa ma niekto pýtal, či „som veriaca“, a odpovedala som vyhýbavo nejakou všeobecnou frázou. Podobne ako o iných intímnych záležitostiach, aj o otázkach svojej viery a neviery hovorím výhradne s blízkymi ľuďmi. Ale zároveň je sféra viery, podobne ako mnohé iné intímne sféry, dôležitá. Netrúfam si ju zavrhnúť žiadnym zjednodušením. Viera je, ako okrem ohňa aj mnoho iných vecí, výborný sluha a ukrutný pán.