Európa si už dlho neužila pokojné leto, skutočné inštitucionálne prázdniny, počas ktorých „európska štvrť" Bruselu pripomína mesto duchov, keď európska politika zaspí a novinári musia uhorkovú sezónu napĺňať treťoradými správami. Už tretí rok dokáže kríza zabezpečiť pravidelný tok dramatických udalostí aj počas leta.

Napriek tomu je tých niekoľko týždňov druhej polovice júla a augusta „zaspatých". Namiesto veľkých summitov bilaterálne schôdzky, namiesto ohlasovania "riešení všetkých problémov" skúmanie terénu. V septembri sa to spustí nanovo.

Hoci cena talianskeho a španielskeho dlhu (a s ňou šance eurozóny na prežitie) kolísala sínusoidou medzi polohami „zlá" a „veľmi zlá", v skutočnosti všetci čakajú na prvý septembrový týždeň. Na jeho konci by totiž mala Európska centrálna banka odhaliť, čo hodlá robiť s (očividne neudržateľnou) situáciou na periférii eurozóny. Konkrétne, či opäť začne intervenovať na trhoch so štátnymi dlhopismi, a za akých podmienok. Jej prezident Mario Draghi bojuje zákopovú vojnu s nemeckými centrálnymi bankármi, ktorí podobné opatrenie odmietajú. No keďže už získal opatrný súhlas nemeckej kancelárky, nejde už o to „či", ale „za akých podmienok".

Krajiny, ktorým takto ECB pomôže, budú musieť súhlasiť s plánom „hospodárskych reforiem". To je cena za súhlas Angely Merkelovej a ďalších "rozpočtových jastrabov". Lenže Európska centrálna banka by mala byť politicky nezávislá. Jej pôvodným mandátom je udržanie cenovej stability (čo neznamená, že nemá intervenovať vôbec — rozpad menovej únie je ultimátnym ohrozením cenovej stability). Keďže to už očividne neplatí a banka presadzuje konkrétne hospodárske opatrenia, je namieste sa pýtať, aké sú, kto ich diktuje a čo spôsobujú.

Je takmer isté, že podmienky pripojené k pomoci ECB budú vychádzať z logiky „rozpočtových jastrabov". Ich hospodárska politika už dokázala priviesť väčšinu krajín menovej únie do recesie alebo na jej okraj.