Ropák 1992: Július Binder, prvý a posledný federálny ničitel prírody

V roce 1992 se konal první ročník ankety, který byl zároveň posledním ročníkem federálním. Vyhrál ho legendární slovenský technokrat a nacionalista Július Binder. Jeho příběh připomíná Juraj Zamkovský.

Juraj Zamkovský

06.04.2012 10:14

92

Július Binder. V roce 1992 ředitel bratislavského podniku Vodohospodářská výstavba.

Související

Bývalý riaditeľ štátneho podniku Vodohospodárska výstavba a dnešní osemdesiatnik Július Binder je svojím spôsobom úspešný muž. Do vitríny viac či menej zaslúžených metálov si tesne pred rozpadom federácie mohol pridať ďalšie – azda najpoctivejšie vydreté – ocenenie, ktoré vtedy spravodlivo odrážalo zásluhy jeho nositeľa.

Silácky Binderov povel na bezprecedentné prehradenie pôvodného koryta Dunaja v októbri 1992 vodným dielom Gabčíkovo nielen zásadne zmenil charakter vnútrozemskej lužnej delty. Priklincoval aj hrozivé smerovanie Slovenska po schválení deklarácie o zvrchovanosti Národnou radou v júli toho istého roka, a tým na dlhé roky predznamenal antiekologickú, korupčnú a účelovú povahu budúceho samostatného štátu.

S odstupom času už neprekvapí snáď ani úplných ignorantov spoločenského vývoja, s akou istotou sa v politike skôr alebo neskôr „nájdu“ osoby z binderovho pólu civilizačného spektra. Nejde pritom iba o ich vzťah k hodnotám, ktoré sú univerzálne a presahujú človeka, ale aj tendenciu k akémusi prototypu ich správania v situáciách, v ktorých sa zrelosť meria skôr zdržanlivosťou než pažravosťou a samoľúbosťou.

Július Binder sa nestal žiadanou ikonou pochybných partají žiadnou slepou náhodou. Keď neskôr začiatkom júna 1998 Slotova Slovenská národná strana (SNS) oznámila, že ho chce postaviť do čela svojej kandidátky, zdalo sa, že nacionalisti pred voľbami vytreli kocúra svojmu predátorskému koaličnému vládnemu partnerovi.

Už o pár dní na to sa však Mečiarove Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) nechalo počuť, že s Binderom počíta nielen ako so svojím topkandidátom v parlamentných voľbách, ale aj v boji o post primátora Bratislavy. Július Binder nemohol ani nebyť v hre o prezidentských kandidátov vtedajšieho bizarného vládneho zoskupenia.

A stalo sa. Prvý - a zároveň posledný – federálny Ropák 1992 sa na jeseň roku 1998 z piateho miesta na kandidátke HZDS poľahky vyšplhal na štyri roky do slovenského parlamentu.

Vladimír Mečiar mal pádny dôvod, prečo po ňom siahol: zásluhy Bindera na znacionalizovaní slovenskej spoločnosti žiarili silnejšie než kumulovaná žiara Slotovcov, Móricov a Andelov dohromady. Jeho pôsobenie v riadiacich orgánoch a dozorných radách ho tiež zjavne nediskvalifikovalo z týchto spoločenských kruhov. Mečiar to pred voľbami, v ktorých hral vabank, nemohol ignorovať.

Binder a Mečiar patrili k sebe už dávno, mentálne aj výberom „pracovných metód“, ktoré roky s úspechom využívali. Na sklonku milénia svoj vzťah iba inštitucionalizovali. Ibaže – paradoxne - dosiahli presný opak toho, čo zamýšľali. Zviditeľnenie ich spojenectva, ktoré symbolizovalo militantný nacionalizmus a rýdzi oportunizmus, postupne rozptýlilo gabčíkovský mýtus, ktorý už dlho rozdeľoval aj demokraticky zmýšľajúcu verejnosť na Slovensku a podmylo perspektívy smutnej mečiarovsko-binderovskej éry v slovenskej politike.

Ale aj keď voliči v ostatných parlamentných voľbách nekompromisne vyhodili HZDS a SNS z parlamentu, plody ropáckej éry 90. let minulého storočia žneme a ešte dlho žať budeme.

Či staronový víťaz posledných volieb Robert Fico, ktorý stranám zosobňujúcim ropácku kultúru ešte nedávno dláždil cestu k výnosným korytám, nájde odvahu túto éru definitívne uzavrieť, alebo ropákov vo svojich radoch iba opticky skultivuje, uvidíme onedlho.

YouTube: Filmový spot s pozvánkou na vyhlášení 20. ročníku ankety Ropák


A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.