Ako poraziť Gorilu

Protestující na Slovensku by se neměli sektářsky uzavírat před pravdoláskaři a jinými skupinami. To jejich hnutí jen oslabuje. Naopak, měli by k protestům přizvat umělce, sportovce, odboráře, církve. Je třeba pěstovat solidaritu, ne výlučnost.

V moderných dejinách sa stalo takmer pravidlom, že každá generácia potrebuje radikálny očistný proces, ktorý sa často končí revolučným výbuchom. Táto revolta nemusí vždy skončiť úspešne – ako ukazujú roky 1848 alebo 1968 – ale vždy ju sprevádza posolstvo, ktoré sa už nedá udusiť. Súčasné protesty sú vyvrcholením niekoľkomesačného prebúdzania občianskeho vedomia, že nežijeme v demokratickej krajine, že to nie sú politici a už vôbec nie ich voliči, ktorí rozhodujú o tomto štáte, ale dve až tri finančné skupiny a päť až šesť veľkopodnikateľov. Organizátori protestov už svoj prvý veľký boj vlastne vyhrali – je to boj o verejnú mienku. To však na porážku takého silného nepriateľa, akého máme pred sebou v podobe oligarchicko-partokratickej siete, rozhodne nestačí.

V prvom rade treba vyvrátiť niekoľko mýtov, ktorým podprahovo podlieha vzbúrená verejnosť. Spis Gorila nezverejnil jeden statočný novinár. A toho, kto ho zverejnil, neviedla túžba po odstránení korupcie z verejného života. Ten, kto za tým stojí, pochádza z druhej strany barikády. Fakt, že sa útok vedie len proti jednej finančnej skupine, fakt, že sa tento spis objavil na verejnosti až tesne pred voľbami (hoci niektorí vrcholoví politici a biznismeni vlastnili jeho kópie celé roky), fakt, že materiál Sasanka sa neobjavil súbežne, ale len ako reakcia na postoje niektorých aktérov za posledné týždne, jasne naznačuje, že táto kauza je od začiatku sprevádzaná množstvom manipulácií. Nie všetci, ktorí volajú po vyšetrení kauzy Gorila, majú čisté úmysly a nie každý, kto o nej hovorí, je hrdina. Rovnako vnímam aj vyjadrenia bývalého policajta Jána Rejdu pre TA3, ktorý bol priamym svedkom udalostí uvádzaných v spise. Pravdupovediac, vôbec ma nezaujíma, čo hovorí, ale kto ho naučil ten text a kto mu kryje chrbát, pretože táto výpoveď vôbec nebola spontánna.

Podľa doterajšieho vývoja môžeme predpokladať, že existujú aj ďalšie spisy, a to, či budú zverejnené, nezávisí od túžby ich majiteľov po spravodlivosti, ale od priebehu vojny záujmových skupín v pozadí. Pretože práve táto vojna je v skutočnosti hlavným motívom zverejňovania podôb systémovej korupcie na Slovensku. Organizátori protestov si preto musia dávať veľký pozor, aby ich idealistický zápal nebol zneužitý na mocenský zápas, v ktorom ide o vytlačenie jednej finančnej skupiny inou. Nie som si istý, či majú dosť skúseností na to, aby vedeli čítať takúto hru. Treba si uvedomiť, že aj keď sú demonštrácie pre mocenské elity nepríjemné, nijako ich neohrozujú. Ani ich veľkosť nepredstavuje pre oligarchiu väčšie nebezpečenstvo. Napriek eufórii z niekoľkotisícového davu musíme pripomenúť a upresniť, že zatiaľ nejde o najmohutnejšie protesty za posledné roky. Niektoré odborárske demonštrácie boli oveľa väčšie. No neboli spájané s takým očakávaním ako práve tieto. Moc oligarchie nemožno zlomiť vykrikovaním hesiel a ubezpečovaním sa, že nám to nie je jedno. Netreba zabúdať, že toto je stále ešte ich hra. A napriek popularite demonštrácií nie sú nijako oslabení. Majú v rukách výkonnú, zákonodarnú i súdnu moc v tejto krajine. Majú v rukách ekonomickú moc. Majú v rukách médiá, ktoré fungujú ako kartely. Nemajú z nás strach. Ich mentálny svet sa vyznačuje presvedčením, že každého si možno kúpiť – všetko je otázka ceny. A napriek eufórii demonštrantov na sociálnych sieťach, ktorá mení dojem spontánnej revolúcie na virtuálnu bublinu, sú stále desať krokov pred nami a v tejto chvíli z protestujúcich napriek ich vzájomnému hecovaniu sa nemajú strach – skôr sa nám smejú.

Bez ohľadu na to, aj oligarchii sa môže takáto hra vymknúť spod kontroly, najmä ak ju prekombinuje. Ak však chceme ovládnuť hracie pole, musíme mať jasný cieľ, jasnú stratégiu a jasné myšlienky. Musíme občiansky hnev premeniť na pozitívnu víziu spravovania spoločnosti, a na to je potrebná určitá intelektuálna kapacita. Musíme vytvárať a najmä zvyšovať intenzívny tlak – nestačí sa stretávať raz za týždeň, to je najspoľahlivejšia cesta k premrhaniu spoločenskej energie. Predstavte si, že by sa Václav Havel so svojou družinou uspokojený protestom 17. novembra 1989 rozhodol, že sa stretnú opäť o týždeň – revolúcia by sa skončila skôr ako by sa začala. Musí fungovať permanentný štáb, komunikácia s regiónmi, stupňovanie akcií. A treba mať premyslené aj to, ako budeme postupovať, keď druhá strana nebude reagovať na naše výzvy. V ďalšej fáze protestov by sa do centra pozornosti mali presunúť programové ciele. Organizátori demonštrácií síce striktne trvajú na tom, že sú apolitickí a že politikov nepotrebujú, ale to je hlboký omyl. Už ich požiadavky sú politické, už ich samotný občiansky aktivizmus je hlboko politický v tom najlepšom slova zmysle. Sú skôr nestranícki, ale bez reálnej politickej koncovky tento zápas nemajú šancu zvládnuť. Majú dve možnosti. Buď priamo vstúpia do politiky alebo si prestanú navrávať, že všetci politici sú rovnakí a začnú medzi nimi hľadať spojencov, ktorí ich v tomto boji nielen podržia, ale ktorí predovšetkým presadia potrebné zmeny.

Tu je najdôležitejší konsenzus v cieľoch tohto hnutia. Už na prvý pohľad je protestujúca verejnosť nesmierne rôznorodá s protichodnými záujmami. Medzi demonštrantmi nájdeme tri veľké skupiny. Prvá vlastne ani nemá záujem o nejaké revolučné riešenia, chce len dôkladne vyšetriť zverejnené kauzy a potrestať vinníkov. Druhá skupina je extrémistická a v nespokojnosti obyvateľstva vidí nádej na presadenie špecifických politických cieľov, preto volá po vyčistení Slovenska od „cigánskych parazitov“, komunistickej revolúcii a dokonca po vešaní. Tretia skupina, najprogresívnejšia, vníma krízu zastupiteľskej demokracie a riešenie vidí v posilňovaní moci občana a zavádzaní prvkov participatívnej a priamej demokracie do politického systému štátu. Tieto skupiny dokážu spolupracovať (aj to len určitý čas) iba tak, že zúžia svoje požiadavky na realistické ciele s jednoznačnou interpretáciou ich významu. Organizátori protestov síce tvrdia, že ich majú, ale tu si dovolím vyjadriť určité pochybnosti.

Jedna z organizátoriek bratislavských demonštrácií Lucia Gallová označila za myšlienku protestu to, že „ľudia už toho majú dosť“. To však nie je idea, ale východisko, stav, v ktorom sa nachádzame. Hlavná myšlienka musí vychádzať z hodnotových kritérií a ak má logicky nadväzovať na príčiny hnevu ľudí, mala by apelovať na dokončenie revolúcie, nie na jej popretie či zvrátenie. Teda snažiť sa o nápravu stavu, kedy oligarchia a partokracia ochromila všetky demokratické mechanizmy a znemožnila napĺňanie základných práv a potrieb ľudí. Ak chceme byť v takomto zápase aspoň trochu úspešní, musíme koncentrovať svoje úsilie na realistické ciele, nie vyhlasovať požiadavky, ktoré sú síce fajn, ale v kontexte sledovaného zámeru tak trochu od veci – ako napríklad zníženie kvóra pre petície. Takéto body si môže vo svojom volebnom programe vytýčiť politická strana, ktorá sleduje osobitné záujmy. Hlavné ciele protestného hnutia však musia byť všeobecne zrozumiteľné, konsenzuálne a efektívne. Žiadať odstúpenie vrcholových politikov mesiac pred voľbami je teatrálne gesto, nie revolučná požiadavka. Je to ako keby demonštrantom počas Nežnej revolúcie stačilo nahradenie Miloša Jakeša Karlom Urbánkom. Žiadať odstúpenie dotknutých osôb z kandidátok môžu členovia strán, nie však ľudia, ktorí ich pravdepodobne ani voliť nebudú. Žiadať stretnutie u prezidenta s cieľom nájsť nový presný termín predčasných volieb je zasa smutné svedectvo o nízkom právnom vedomí organizátorov a gól do vlastnej brány. Až teraz môže Ivan Gašparovič konštatovať, že demonštranti si evidentne zmýlili adresu. Ak nechcú iba obdivovať obrazy v Grassalkovichovom paláci a prezrieť si komnatu, v ktorej spal následník trónu Otto von Habsburg, potom má zmysel rokovať o takejto veci skôr s lídrami politických strán a aj to až potom, čo vytvoria taký spoločenský tlak, že ich budú musieť brať vážne.

Napriek tomu je myšlienka odloženia predčasných parlamentných volieb jedinou konkrétnou požiadavkou ich rôznorodého súpisu žiadostí, za ktorú sa oplatí zabojovať. Ani ona sa nestretáva s jednoznačnou podporou u protestujúcich. Novinár Tom Nicholson na takýto krok napríklad nevidí dôvod. Nesúhlasím s ním. Jedným zo základných atribútov demokratických volieb je totiž ich férovosť. Existuje však vážne a odôvodnené podozrenie, že tieto predčasné voľby už teraz nie sú férové a vzhľadom na korupčné pozadie ich aktérov aj nelegitímne. Aký zmysel má v takejto situácii voliť, keď nevieme, koho v skutočnosti volíme a nepoznáme dôkladne pozadie jednotlivých strán? Kauza Gorila nie je o skorumpovaných jednotlivcoch, je o skorumpovanom systéme a systémová korupcia nie je jav, ktorý sa dá potlačiť voľbou iného jednotlivca. Takže: budete voliť Pentu, J&T alebo Sláviu Capital? Dôverujete viac Širokému, Poorovi alebo Világimu? Máte radšej Gorilu alebo Sasanku? Lebo takto znie otázka vašej momentálnej voľby. Odpoveď neponúkajú veľké alebo malé strany, pravicové alebo ľavicové, zlodeji alebo tí, ktorí by sa nimi ešte len chceli stať. Odpoveďou je zmena pravidiel. A tieto kľúčové zmeny sú práve tie, o ktoré by sa mali demonštranti usilovať. Patria medzi ne aj zásadné zmeny vo financovaní politických strán – ohnisko korupcie, s ktorým si organizátori protestov prsty páliť zatiaľ nechcú, hoci bez vyriešenia tohto problému všetko ostatné stráca význam. Až po presadení týchto systémových zmien má zmysel ísť k volebným urnám – bez toho je to rovnako zbytočné ako keby počas Nežnej revolúcie vypísali slobodné voľby a nezrušili by vedúcu úlohu KSČ.

Organizátori protestov si predovšetkým budú musieť realisticky uvedomiť, na čo stačia. Že ak sa dostanú do priamej konfrontácie s mocou (nech už má akúkoľvek podobu), nezaobídu sa bez pomoci a podpory mienkotvorných vrstiev, inak ich argumentačne, ale aj takticky rozprášia a ponížia ako vo Waterloo. Protivník nečaká na úder, v tejto chvíli je už na neho, predpokladám, dobre pripravený. A ak si my budeme predstavovať víťazstvo nad skupinami, ktoré ovládajú všetky zložky spoločnosti, ako Hurvínek válku (a ovládajú ich oveľa dômyselnejšie ako komunisti v roku 1989, lebo sú to záväzky majetkové a finančné), potom nás čaká potupná porážka, ktorá bude viesť po voľbách k všeobecnej frustrácii prejavujúcej sa vo forme akejsi neonormalizácie.

Takže, žiadne detinské sebauspokojovanie sa nad nejakou hlúpou reakciou protivníka. Žiadne sektárske uzatváranie sa pred „pravdoláskarmi“ a inými skupinami, ktoré toto hnutie iba oslabuje. Naopak. Treba vyzvať na podporu a spoluprácu umelcov, športovcov, odborárov, cirkvi. Treba pestovať solidaritu, nie výlučnosť. A predovšetkým, treba byť veľmi vnímavý a pozorný k tomu, aká šachová partia sa tu rozohrala. My sme túto hru nezačali. Ale ešte stále ju môžeme vyhrať. Nech sa námestia stanú našimi svätyňami. Ale nech sa z nich nešíri nenávisť, deštrukcia a násilie, ale ideály, vytrvalosť a pokojná sila.

Diskuse (3 příspěvky)

2009_09_19_5372

Bohumír Molnár - Československo

Pátek, 3.Února 2012, 06:38:20

Souhlasím s autorem v charakteristice situace v Českoslovenku. Nežijeme v demokratické zemi. Nejsou to politici, natož pak jejich voliči, kdo tady rozhodují.

Rozhodují zde finanční skupiny a velkopodnikatelé. To oni mají v rukách moc ekonomickou i politickou (zákonodárnou, výkonnou a soudní), stejně jako moc mediální.

Je nedůležité, kdo vyhraje volby. Ti reálně vládnoucí zůstávají a se svojí mocí umí zacházet. Koho sami do politiky nevyslali, toho uplatí, vydírají či zkompromitují. Pro ně důležití politici či úředníci, kteří nepodlehnou jejich tlaku, jsou nakonec považováni za pitomce, kteří vyměnili prachy a moc za jakousi podivnou „čest“. V tom lepším případě pak získají nějakou plaketu a odměnu od protikorupčních aktivistů.

Kauza Gorila na východě Československa je vskutku záležitostí systémovou (v západní části nás podobná kauza teprve čeká?). Systémová změna však nemůže spočívat pouze ve změně financování politických stran či v podobných opatřeních neohrožujících podstatu systému. Tady můj souhlas s autorem slábne.

Shodneme se však ještě na tom, že to je moc občanská, která má šanci něco změnit.

Třeba, pro začátek, jako na Islandu … (?)

Martin Šimsa - filosof, Litoměřice

otázka Pátek, 3.Února 2012, 12:43:16

Je sympatické, že slovenští občané pokračují v protestech proti individuální i systémové korupci, která se velmi podobá té naší. Ale zajímalo by mě, zda by autor neudělal alespoň stručný přehled, ve kterých městech, kolik občanů, případně jaké formované skupiny občanů vystupují a protestují. U nás v médiích se sice o protestech tu a tam informuje, ale dosti mlhavě a nahodile.

Držíme palce! Bojujete i za nás! U nás se podobných kauz vyrojila řada, ale lidé dosud do ulic nevyšli.

Island je dobrá inspirace. Jedno z hesel, které jsem slyšel a volal 18. či 19. listopadu v ulicích Prahy znělo: "To, co dokázali Němci, dokážeme taky!" Možná bychom mohli volat: "To, co dokázali na Islandu, dokážeme taky!"

Zima1

Petr Jedlička - editor zahraničního zpravodajství

Počty a místa Sobota, 4.Února 2012, 01:08:14

Pane Šimso, než se vám dostane snad plastičtější odpovědi od autora o skladbě a povaze protestujících, nabízím z vlastních zpráv ta čísla:

První z velkých protestů proběhl minulý pátek v Bratislavě. Zúčastnilo se jej několik tisíc lidí (průměrný odhad jsou 3000). Složení bylo opravdu pestré, a to pro mnohé až nepříjemně, neboť zde byli i národovci či zástupci malých pravicových stran. K tématu rozpaků nad skladbou doporučuji komentář Michala Havrana (http://www.jetotak.sk/editorial/kto-ma-pravo-ist-von--revolucna-prirucka).

Druhý z velkých protestů proběhl tento pátek v osmi městech zároveň. V Bratislavě se sešlo 4-10 000, v Košicích 3000, Trenčíně 2500. Mezi 500 a 1200 pak v Nitře, Popradu, Zvolenu, Žilině, Prešově a Spišské Nové Vsi.

Ve dnech mezi těmito dvěma velkými demonstracemi (a i dříve v lednu) proběhlo několik malých protestů, spíše však přímých akcí, jako vyvěšování transparentů v parlamentu či různých happeningů. Těch se zúčastnily řádově desítky lidí.

Pro vložení příspěvku musíte být zaregristrováni a přihlášeni.