Uhorské tančeky

Pohled šéfredaktora našeho bratislavského partnerského média na maďarské dění: „Pohreb posledného cisára, ktorý premietajú vo viedenskom Leopoldsmuseum, je síce čiernobiely, no zďaleka nie tak temný ako úsmevy stredoeurópskych politikov.“

Maďarsko už nie je republikou. Znamená to, že všetky snahy osvietených Maďarov prekonať historickú traumu z Trianonu sa skončili presne tam, kde sa začali. V dejinách, ktoré sú dnes jediným spoľahlivým maďarským spojencom.

Odmietnutie republiky v strednej Európe nemusí znamenať túžbu po obnove c. a k. monarchie. Aj keď pri stave českej, slovenskej a maďarskej spoločnosti sa táto nostalgia zdá zmysluplnejšia ako pokus urobiť z európskej periférie moderné, fungujúce spoločenstvá. Pohreb posledného cisára, ktorý premietajú vo viedenskom Leopoldsmuseum, je síce čiernobiely, no zďaleka nie tak temný ako úsmevy stredoeurópskych politikov.

Maďarsko nie je republikou a zodpovednosť za túto porážku nesieme všetci. Dovolili sme Maďarom, aby sa vzdali viery v politický národ, ktorý verí v demokratické inštitúcie, v rovnosť šancí a férové prostredie pre sebarealizáciu.

Toto zlyhanie je maďarské v tom, že návratom k nejasnému pomenovaniu „Maďarsko,“ jasne vyzdvihuje etnický princíp nad všetky ostatné. Maďari už nemusia prisahať vernosť inštitúciám demokracie, akokoľvek skepticky to môže v tejto dobe vyznieť, ale histórii, ktorú si mýlia s budúcnosťou.

Tak ako panuje predstava, že maďarská prosperita a zlatý vek maďarského umenia, armády a vedy je dnes v oblastiach, ktoré Maďarsku nepatria, existuje aj zúfalé presvedčenie, že maďarský politický génius je príliš urodzený pre plebejské demokratické inštitúcie a musí sa naďalej rozvíjať v dejinách, mimo nás.

Tieto predstavy sú do veľkej miery výrazom frustrácie z domácej politiky, ktorá sa vo svojich cynických ťahoch v ničom nelíši od slovenskej a českej. No sú aj prejavom našej neschopnosti ukotviť stredoeurópsky región v srdci európskeho projektu.

V 90. rokoch sme si dokonca vymysleli visegrádsku skupinu, ktorá mala zužitkovať solidaritu štyroch následníckych krajín z čias komunistického režimu. Namiesto toho, aby sme vybudovali spoločné politické inštitúcie, ktoré by riešili vzájomné nedorozumenia a pripravovali spoločné pozície pre naše európske ambície, nechali sme Visegrád skolabovať. A aby to bolo ešte patetickejšie, jeho smrť dokumentujeme Visegrádskym fondom.

Visegrád mohol byť naším príspevkom k obrode európskej demokracie, mali sme skúsenosť, odhodlanie a viac veľkorysosti vo vzájomnom pochopení. Mohol to byť náš freudovský diván, kde by sa Česi vyplakali zo svojho neohustistkého komplexu vo vzťahu k Nemcom, Maďari by oplakali svojich, žijúcich v iných štátoch, my by sme sa posťažovali na Prahu, Budapešť, Viedeň a Brusel, všetky tie metropoly s vysvietenými bulvármi, ktoré nám robia zle v prvej tmavej uličke. A Poliaci by sa možno vyliečili zo svojej dvojitej, klinicky overenej, paranoje z Nemcov a z Rusov. Visegrád mohol byť naším spoločným spovedným budoárom, ktorý mohol priniesť Európe novú liečbu.

No podcenili sme politickú psychoanalýzu. Zjednotenie kontinentu sme od začiatku považovali za takmer slobodomurárske sprisahanie a sklamanie z politiky sa prejavilo odmietaním politickej integrácie. Výsledkom je bezprecedentná kríza politiky v regióne, ktorá je niekoľkonásobné vážnejšia ako kríza ekonomická. Maďarský príklad ukazuje, že ekonomika môže poraziť politikov, no nakoniec ich všetkých pripraví o rozum túžba ukryť sa v pohrebnom rubáši histórie.

Text vyšel rovněž v jetotak.sk a v Pravde.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.