Politickú scénu na Slovensku už dlhodobo obsadzujú silné a profesionalizované strany s podporou finančných a hospodárskych skupín. To nie je žiadne prevratné a snáď ani kontroverzné pozorovanie. Utešiť nás môže to, že málokde v zahraničí je to inak. A kto chce, môže lakonicky skonštatovať, že takto to vždy bolo aj bude.

Z času na čas ale v politike zahrmí a do prvej ligy sa dostanú nováčikovia. Väčšinou dlho nevydržia. Podnikateľsko-stranícky plán sa jednoducho vyčerpá. Nové tváre po čase prestávajú byť nové a strany, ktoré sa zdiskreditujú v reálnej politike, už ťažko možno prezentovať ako nositeľky obnovy a zmeny.

Osobitnou kapitolou sú politickí dobrodruhovia využívajúci trockistické metódy infiltrácie do existujúcich politických štruktúr. Avantgardou v tomto smere sú jednoznačne občianski konzervatívci. S revolučným pokrikom „OKS — Okupuj každú stranu“ táto partia aktuálne ašpiruje na svetový rekord v indexe politického obsadenia, ktorý vyjadruje počet miest zaujatých v rôznych zoskupeniach na stranícku hlavu.

Toto všetko sa ale stále deje v rámci horizontálnej mobility politických síl. Elity biznisu a politickí profesionáli si podávajú kľučky moci, ale rebrík k nim prakticky neexistuje. Keď sa záujmy tejto izolovanej triedy čoraz menej prekrývajú so záujmami väčšinového zvyšku spoločnosti, prichádza rozčarovanie, rastie napätie a, pochopiteľne, klesá dôvera v zastupiteľskú demokraciu a legitimita politickej reprezentácie.

Je očividné, že aktuálna finančná a ekonomická kríza je katalyzátorom politickej nespokojnosti. Zhoršujúca sa sociálna situácia, ale zároveň neschopnosť resp. neochota ekonomicko-politickej triedy meniť zaužívané vzorce tvorí výbušnú zmes.

Tým horším výsledkom spomenutých procesov je posilnenie nedemokratických, autoritárskych síl v spoločnosti. Na druhej strane je nedôvera v politický establišment eskalovaná krízou zároveň nádejou, že sa zaktivizujú občianske sily a že viac priestoru dostane participatívna demokracia.

Vo svete sa pohyb už začal. Či v arabskom svete, alebo na dolnom Manhattane, ľudia chcú mať v politike opäť slovo. Je veľmi pravdepodobné, že potreba obsadiť politický priestor zdola skôr či neskôr zarezonuje aj u nás. Realizovať sa dá trojako — tlakom angažovanej verejnosti na politické strany zvonka, vertikálnou infiltráciou politických strán, alebo založením novej „nepolitickej“ politickej strany.

Uvedené tri metódy sa nevylučujú, dokonca sa môžu dopĺňať. Metóda ale nie je najpodstatnejšia. Kľúčová bude zhoda v zásadných otázkach a dostatočne silný tlak. Ak totiž establišment nebude cítiť tlak politickej mobilizácie, nezmení sa vôbec nič.

Ešte predtým, než u nás prípadne k tejto konfrontácii príde, musí okupantské hnutie prejsť jednou fázou, konkrétne fázou politického vzdelávania. Akokoľvek tento pojem pripomína minulý režim, aj tak najvýstižnejšie označuje potrebu prekonať informačný deficit a chaos mnohých priaznivcov okupácie a budovať zorientované kapacity.

Na Slovensku, kde anarchisti budú ďalej voliť SaS, kde sa za zelenú politiku bude považovať vysádzanie stromčekov pri betónových developerských výtvoroch pri Dunaji, kde ľavičiari budú zdieľať video poblázneného konzervatívca Nigela Faragea, kde sociálni liberáli budú voliť hard-line konzervatívcov a tváriť sa trendovo… na takomto Slovensku ostane autonómny politický priestor elity okupáciou neohrozený.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.