Koalícia opäť zabojuje proti čiernym stavbám. Takto znela správa, ktorú v pondelok začali šíriť médiá. Návrh novely stavebného zákona z dielne poslancov SDKÚ-DS a KDH si kladie za cieľ zamedziť rozširovaniu výstavby čiernych stavieb a objektov na cudzích pozemkoch. Stavebný úrad bude takéto stavby povinný odstrániť.

Samotný text novely sa nezdá byť ničím výnimočný. Plne v súlade s princípmi liberalizmu chce pravicová vláda chrániť vlastnícke práva majiteľov pozemkov. Podľa poslanca Kaníka je nevyhnutné, aby zasiahol štát alebo obec a čierne stavby sa zbúrali.

Môže nám byť iba ľúto, že duch liberalizmu sa v poslancovi Kaníkovi neprebudil v rokoch 2002-2005. Vtedy sa mohol ozvať ako člen vlády, ktorá organizovala stavebné práce na ešte nevykúpených pozemkoch a vydávala ich za archeologický prieskum. Dnes tam stojí fabrika KIA a jej infraštruktúra. V prípade kórejskej investície treba zdôrazniť, že sa vyvlastňoval majetok súkromných vlastníkov nie v prospech verejnej správy, ale v prospech súkromných firiem, ktoré tam chceli robiť vlastný biznis.

Za tej istej vlády odmietli desiatkam ľudí, ktorí museli svoj dom predať štátu kvôli diaľniciam, vyplatiť cenu, za ktorú by si mohli zadovážiť podobné bývanie. Iní ľudia sa v Považskej Bystrici zrazu ocitli pod diaľničným mostom a ujmu na ich majetku v dôsledku nepriaznivej polohy im štát tiež odmietol kompenzovať.

Rovnako smutne môžeme skonštatovať, že aktuálny návrh zákona nejde po krku v prvom rade luxusným čiernym stavbám. Znenie zákona by síce umožňovalo zbúrať škaredú nadstavbu historického domu na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí, budovu firmy Dell na Fazuľovej, či Talapkov gýčový zámoček pri vlakovej trati za Sencom. Prax je ale taká, že čierne stavby tohto typu sa za smiešne pokuty dodatočne legalizujú.

A o búranie megastavieb Kaníkovi prioritne nejde. V televíznej reportáži zábery Talapkovej haciendy plynule nahrádzajú zábery rómskych osád. Prechádzame rovno k veci a k hlavnému cieľu novely. Kaník sa podľa vlastných slov zameriava na stavby veľmi nekvalitného charakteru na cudzích pozemkoch, najmä v blízkosti rómskych osád.

Prečo sa ale skupina poslancov sústredí špeciálne na nekvalitné stavby? Prečo by sa malo rozlišovať, či je postavená čierna stavba kvalitná alebo nekvalitná? V zásade by rozdiel nemal byť žiadny. V skutočnosti je rozdiel očividný a zámer jasný.

Zbúrať nekvalitnú chatrč je lacnejšie, než zbúrať niekoľkoposchodovú budovu v centre mesta. Nekvalitnú stavbu nepostaví oligarchia, ale najskôr chudoba. Tá prostriedky na právnu ochranu resp. na dodatočnú legalizáciu nemá. Búranie nekvalitných stavieb je však nielen lacnejšie a jednoduchšie, ale aj rasovo a sociálne precíznejšie.

Z rétoriky poslanca Kaníka je totiž celkom zrejmé, že hlavným cieľom novely je búranie domovov chudobných Rómov. Keď hovorí o nekvalite stavieb, isto mu na srdci neležia životné podmienky v nich žijúcich Rómov. Keby ho trápili, tak by predstavil aj plán zvýšenia kvality bývania. Z jeho pohľadu je to samozrejme absurdné — novela je predsa o búraní, nie o budovaní.

Úvahy o tom, kam obyvatelia zbúraných chatrčí pôjdu, poslancov podľa všetkého nesužujú. Ich plán túto otázku nerieši (jeden z autorov návrhu novely, poslanec Kužma, už dlho razí teóriu, že o vlastné bývanie by sa v každom prípade mal starať sám občan). A logickým výsledkom tohto plánu je zníženie kvality bývania. Nekvalitné bývanie síce nie je optimálne, ale je lepšie než žiadne.

V tejto súvislosti som si spomenul na výbornú hoci mrazivú úvahu Ondřeja Slačálka. Tiež sa mi zdá, že ak má prísť fašizácia spoločnosti, tak ju nemusí sprevádzať pochod vysokých čižiem a mávanie vlajok. Pokojne môže prísť z mainstreamu spoločnosti, pokojne z poslaneckých lavíc.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.