Do seminára som prišiel koncom leta 1996. Po francúzsky som vedel ledva pozdraviť. Dostal som kľúč a vrátnik mi povedal číslo izby, ktoré som si nezapamätal.

Stredoeurópska tvrdohlavosť mi nedovolila, aby som ho poprosil, či by mi ho nenapísal.

Po dvoch hodinách, keď som vyskúšal polovicu všetkých izieb Stiftu, v ktorom bol svojho času riaditeľom Albert Schweitzer, som stretol na chodbe vysokého, nahého muža. Na sebe mal slnečné okuliare, v ruke niesol magnetofón na akom odrástol Snoop Dog. Volal sa Luc, bol z Novej Kaledónie. Pochopil, že som dezorientovaný, zobral môj kľúč a ukázal mi izbu. Ostal som v nej nasledujúcich niekoľko rokov.

Kanaci ma zobrali do svojho volejbalového mužstva. Trénovali sme po prednáškach, pri marockom hašiši a senegalskom reggae. DJ bol Ngdranto z Madagaskaru, kde dnes robí farára a taxikára. Stravovali sme sa u Turkov v Grand Rue, a niekedy, cez víkendy alebo prázdniny, v židovskej univerzitnej reštaurácii, neďaleko Palais de fetes, kde som sa neskôr zúčastnil protestu proti rasistom z Národného frontu.

Niekoľkokrát som prežil sviatky v moslimských rodinách, rektor veľkej mešity pozýval k sebe pár priateľov. Imám Mohamed Latai nám rozdal vianočné darčeky, prvýkrát som videl, že moslimské rodiny majú cez Vianoce stromček, rovnako ako majú deti mojich kamarátov Nintendto. Aby sa necítili vylúčené a mimo.

Luc medzitým odcestoval do Novej Kaledónie svedčiť v tamojších farnostiach, že nie všetci belosi sú kolonialistické svine, že bieli katolíci z Poľska alebo Portugalska hrajú celkom dobre volejbal, že lubavičovskí židia vo východnom Francúzsku sú veľmi rodinne založení a smejú sa Madonne, ktorá vtedy začala veštiť príchod Mesiáša s popovými kabalistami.

V druhom semestri prišli dvaja noví spolužiaci. Boli z Haiti a boli takí chudobní, že na prednášky chodili obdeň, kvôli tomu, že si striedali oblečenie a náramkové hodinky - kľúčový artefakt farárov. Jeden neskôr zahynul - verím že oblečený - počas zemetrasenia. S Kirsty a Jaarkom, zo Škótka a Fínska, sme chodili do homosexuálnych barov- bola tam lepšia hudba a nemali sme pocit, že sme havarovali v provinčnom meste. Profesor Siegwald, ktorý ma takmer vyhodil z prvej skúšky za to, že som neodpovedal správne na jeho otázku: čo je zlo - zvyšky zo Stvorenia - mi roky hovoril, že mám pekný prízvuk z Novej Kaledónie, od pekných žien a mužov, ktorí aj pri modlitbe vyzerajú, akoby nastupovali v rugbyovom zápase proti tímu Nového Zélandu.

Keď som začal robiť malý doktorát, zoznámil som sa s doktorom Federmanom, ktorý bojoval za odstránenie názvu ulice, pomenovanej podľa nacistického lekára, čo urobil zo štrasburskej lekárskej fakulty centrum nacistickej rasovej eugeniky. Federmanovu manželku zastrelil extrémista, taký, akí si vo vlakoch do Paríža a Bruselu v chodbe hovorili, že Arab sa na teba usmieva a žmúri iba vtedy, keď si ťa zameral.

Vedel som, že nežijem v reklame Benettonu, no pochopil som, že jediným možným zlyhaním človeka je nenávisť k Druhému, s ktorým zdieľame vedomie našej ľudskosti.