Financializácia financializácie, alebo vek derivátov

Robert Auxt

Žijeme v době, kdy finance nabyly formu objektivní reality a slouží jako měřidlo úspěchu dané společnosti. Namísto problémů reálných se tak soustředíme na řešení problémů finančních. Ty by však neměly zastínit další výzvy současnosti.

V kultovom filme The Matrix sa mladý hacker Neo zobudí zo sna pri svojom pracovnom stole a po otvorení dverí má dodať disk, ktorý schováva v knihe Simulacra and Simulation od Jean Baudrillarda. Režiséri filmu bratia Wachowskí túto knihu nepoužili náhodne, ale skôr ako základný kameň pre svoj koncept simulovanej reality.

Naše noviny stojí v první linii boje za svobodnou novinařinu a lidská práva. Podpořte nás a přidejte se k nám!
×

Zaujímavé je, že The Matrix sa dá interpretovať tiež ako analógia na prítomnosť. Aj samotný Baudrillard sa domnieva, že v neskorej kapitalistickej postmodernej spoločnosti sa tzv. simulacrum (reprezentácia, alebo obraz originálu) vytvorí ako to prvé a identické, ešte pred samotným originálom. V následnej fáze je nemožné rozlíšiť originál od simulakra, čiže rozdiel medzi realitou a jej reprezentáciou sa stráca a realita sa priamo derivuje zo simulácie, ktorá sa nezakladá na ničom inom, ako na simulácii samotnej.

Problém s  hľadaním a rozlišovaním reálneho a identického v postmodernej kultúre je dnes asi najbadateľnejší v moderných financiách. Zrejme asi neviete, čo je to CDO na druhú, a ak áno, tak sa zrejme už istý čas pohybujete vo svete derivátov a štruktúrovaných produktov. Pre tých, ktorým sú tieto výrazy neznáme, ale aj tak platí, že sa v tomto „derivovanom“ svete už dávno nachádzate. Na každú hlavu virtuálne pripadá vyše 180 000 eur (spolu je to približne 20-násobok svetového HDP) z celkového objemu týchto kontraktov. Väčšina z nich sa sústredí v krajinách s rozvinutým finančným systémom, čiže hypotetická hodnota na obyvateľa EÚ je zrejme ešte oveľa vyššia.

Derivát je v podstate kontrakt o presune určitej čiastky aktív za určitých okolností. V prípade splatnosti i veľmi malej čiastky z tejto obrovskej sumy znamená veľké riziko pre celý virtuálny finančný systém. Čiže ide o akési reálne nebezpečenstvo vo virtuálnom svete.

Čo je možno ešte zaujímavejšie, je fakt, že značná časť derivátov nie je ani derivátom reálneho produktu, tovaru, alebo podielu v spoločnosti. Často je samotný derivát syntetizovaný z iných finančných produktov a derivátov. V moderných financiách už dávno nejde o naviazanosť na niečo identické, alebo reálne — moderné finančné produkty často nepotrebujú priamu referenciu na realitu a bohato si vystačia s virtuálnym simulakrom.

Bohatstvo, virtuálne bohatstvo a  dlhy

Otázky súvisiace s realitou a simuláciou v ekonomike a financiách majú pomerne dlhú históriu. Asi najnadčasovejšou analýzou k tejto téme je kniha Bohatstvo, virtuálne bohatstvo a dlhy (1933) od nositeľa Nobelovej ceny za chémiu Frederika Soddyho. V tejto knihe Soddy prezentuje tézu, že v modernej ekonomike v zásade existujú dve formy bohatstva: reálne (stroje, ropa, budovy a pod.) a virtuálne (peniaze, dlhy a iné finančné inštrumenty). Najvážnejší problém pri alokovaní zdrojov je časté zamieňanie oboch pojmov.

Reálne bohatstvo podlieha entropii v rámci fyzikálnych zákonov termodynamiky — toto bohatstvo sa stráca vplyvom fyzikálnych procesov a rast tohto bohatstva je často obmedzený. Na druhej strane virtuálne bohatstvo v podobe finančných aktív a pasív (dlhov) nepodlieha zákonom termodynamiky, ale iba matematickým zákonom (úročeniu), kde v princípe neexistuje limit na rast.

Fundamentálne otázky a problémy dnešnej finančnej civilizácie sa vnímajú skôr ako finančno-účtovné (virtuálne) a nie ako niečo reálne (ekológia, demografia a suroviny). Aj riešenie finančných kríz v podobe praktických politík sa väčšinou limituje len na finančné nástroje a finančné reformy.

Slavoj Žižek v tejto súvislosti zaujímavo poznamenal, že počas ekologickej krízy v Mexickom zálive sa prezident USA vyjadroval k tomu, koľko bude musieť BP zaplatiť za škody spôsobené ich vrtom, a nie k tomu, ako fyzicky riešiť danú ekologickú situáciu. Problém s vrtom sa neprezentoval ako problém zamorenia pobrežia a zálivu, ale skôr ako účtovný výkaz. Pes je zakopaný ale asi v tom, že žiadne množstvo účtovných operácii neprinavráti život a nenapraví reálne škody na životnom prostredí.

Financie — dobrý služobník, ale zlý pán

Vznik prvých moderných financií sa datuje od roku 1609, kedy v Amsterdame vznikla de facto prvá centrálna banka (Bank of Amsterdam), ktorá voľne vydávala prvé bankové peniaze výmenou za depozity zlata a striebra v banke. Striebro a zlato bolo voľne zameniteľné za bankové peniaze, ktoré boli plné kryté depozitami drahých kovov. To predstavovalo na tú dobu veľmi progresívnu monetárnu politiku.

Problémom však bolo, že v tom čase sa do Európy dostali množstvá striebra a zlata z Južnej Ameriky a Japonska, ktoré sa rýchlo pretavili cez amsterdamskú banku do nových bankoviek. To viedlo k jednej z prvých veľkých bublín — k Tulipánovej mánii z rokov 1636-37. Ďalším problémom bolo aj to, že určití klienti mohli mať na svojom depozitnom účte mínus (od roku 1657) a Bank of Amsterdam taktiež začala poskytovať pôžičky pre holandskú Východoindickú spoločnosť. V roku 1790 došlo k de facto znárodneniu dlhov banky, čo bol asi aj prvý tzv. bail-out.

Objem kreditu a peňazí nie vždy zodpovedajú reálnej schopnosti ekonomiky produkovať. Iba samotná zmena monetárneho systému nemôže znamenať riešenie reálnych problémov, ale iba tých monetárnych, spojených s cenovou stabilitou a dopytom; určite však nie s fyzickou transformáciou energie a materiálov v reálne produkty a služby.

Kredit a dlh je v súčasnosti prakticky nelimitovaný. V prípade jeho naviazania na drahé kovy na druhej strane zase hrozí manipulácia s objemom kovov tak, ako v prípade amsterdamskej banky v 17. storočí. Otázne je teda, či sa svet virtuálnych peňazí a bohatstva vie harmonizovať s fyzickou realitou.

Nakoniec, čo je reálne? Reálny je dlh vo forme devastácia životného prostredia a nadmerná spotreba prírodných zdrojov (často označované ako externality) a nie účtovná položka. Reálne bohatstvo je fyzická a ľudská infraštruktúra, prírodné bohatstvo, a nie virtuálny kontrakt na splatenie určitého množstva bankových kreditov, či už ide o dlhy, alebo deriváty.

Čo v čase, keď financie nadobudnú formu objektívnej reality a slúžia ako meradlo úspechu, alebo neúspechu danej civilizácie? Čo v čase, keď civilizácia rieši problém finančný, namiesto aby sa sústredila na tie reálne? V takejto situácii asi človeka napadne, či je súčasná finančná kríza reálnou alebo simulovanou sociálno-kultúrnou konštrukciou. Bez ohľadu na to, aká je odpoveď a bez zľahčovania vážnosti finančnej krízy — netreba zabúdať na reálne problémy v oblastiach ekológie, demografie, prírodných zdrojov. Jednou z najväčších výziev súčasnosti ale je určite začať rozoznávať reálne hodnoty a riziká od tých virtuálnych.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.

    Diskuse
    MT
    June 20, 2012 v 13.2

    Pokud výsledkem fungování ekonomického mechanismu bude reprodukce vytížení kapacit a práce, pokud pracovní síla oslabí svůj charakter soukromého nákladu a nákladový charakter přírodních zdrojů naopak výrazně stoupne, neměla by být inflace problémem, i kdyby míra rovnosti ve společnosti vzrostla.