Rozpočtová kríza v USA

Juraj Briškár

Výběr Paula Ryana jako Romneyho spolukandidáta a odborníka na ekonomickou politiku americký mainstreamový tisk kritizuje. Ryanovy rozpočtové nápady jsou podle prominentních ekonomů někdy nesmyslné, jindy absurdní.

Jednou z hlavných tém ekonomického spravodajstva posledných týždňov bola prebiehajúca kampaň pred prezidentskými voľbami v USA a výber Paula Ryana ako spolukandidáta republikána Mitta Romneyho. Veľká časť médií tento výber chváli a prezentuje kongresmana Ryana ako odborníka na ekonomickú politiku, ktorý ako jeden z mála politikov vypracoval presvedčivý plán na zníženie deficitu. Martin Wolf vo svojom komentári vo Financial Times však tvrdí, že ide o nezmysel.

Wolf považuje Ryanov plán za nedôveryhodný, pretože je pomerne hmlistý a v kľúčových oblastiach obsahuje málo detailov. Bizarné je, že ako prvý krok pri znižovaní deficitu navrhuje zníženie v historickom kontexte už aj tak nízkych daní — najvyššia hraničná sadzba dane z príjmu by sa znížila z 35 na 25 %. Ryan to plánuje vykompenzovať zrušením výnimiek v daňovom systéme, neudáva však, ktorých konkrétne. Tieto zmeny by boli aj tak politicky ťažko priechodné a dotkli by sa strednej triedy (napríklad zrušenie odpočítateľných položiek pre zdravotné a dôchodkové poistenie). Vo výdavkoch jeho plán obsahuje hrubé škrty v sociálnej oblasti, šetriť chce na potravinovej pomoci pre extrémne chudobné domácnosti (food stamps), a taktiež na programe zdravotnej starostlivosti pre nízkopríjmové domácnosti (Medicaid).

Ryanov plán vo svojom pravidelnom stĺpčeku v New York Times tvrdo kritizuje aj Paul Krugman, ktorý ho považuje za podvod. Ak sa totiž vyčíslia Ryanove konkrétne návrhy, tak jeho plán v skutočnosti deficit zvyšuje. Krugman cituje nezávislý thinktank Tax Policy Center, ktorý odhadol výpadok príjmov spôsobený Ryanovým navrhovaným znižením daní na 4,3 bilióna dolárov počas nasledujúceho desaťročia. Konkrétne opatrenia v Ryanovom pláne však znižujú výdavky iba o 1,7 bilióna USD. Ryanov plán kritizuje aj správa od Congressional Budget Office a dokonca aj konzervatívny David Stockman, šéf Office of Management and Budget počas vlády prezidenta Ronalda Raegana, ktorý prirovnal jeho plán k rozprávke.

Krugman vysvetľuje nezaslúžený rešpekt, ktorému sa Ryanov plán dostáva falošnou snahou mainstreamových médii udržať zdanie rovnováhy. Na to, aby mohli dokázať svoju nestrannosť a stredovú orientáciu, potrebujú pochváliť niekoho z republikánskej strany. A do roly zodpovedného, racionálneho republikána si vybrali Paula Ryana. Nepríjemnou pravdou však je, že on takou osobou jednoducho nie je.

Okrem toho, že Ryanov plán neobsahuje konkrétne zmeny, ktoré by naozaj znížili deficit, je tento plán zároveň silno degresívny, znižuje dane pre bohaté domácnosti a korporácie a naopak škrtá vládne programy na pomoc nízkopríjmovým skupinám. Uplatňuje tridsať rokov trvajúcu taktiku republikánskej strany prezývanú “starve the beast”, voľne preložené „vyhladovať beštiu“, pričom sa pod beštiou myslí štát. Ako prvý krok po získaní moci republikáni znížia dane, to prehĺbi rozpočtovú krízu, a tak sa pod tlakom príjmu nepopulárne škrty vo výdavkoch. Konečným cieľom je vždy zredukovať veľkosť verejného sektora a ochrániť malú skupinu najbohatších Američanov od daňovej záťaže.

Republikánsky kandidát na prezidenta Mitt Romney je dokonalým symbolom tejto dlhoročnej stratégie, keďže sám je nesmierne bohatý, roky sa všemožnými spôsobmi vyhýbal plateniu daní a finančne profitoval z presunu mnohých pracovných miest do Číny. Zaujímavým príkladom toho, že ľudia často volia proti svojim ekonomickým záujmom je fakt, že americké štáty s najvyšším počtom ľudí závislých od vládnej potravinovej pomoci, sú zároveň volebnými baštami republikánskej strany. Ide o štáty na tzv. hlbokom juhu, teda Mississippi, Alabama, Georgia, Arkansas, Oklahoma, Tennessee, Západná Virgínia a Louisiana. V týchto štátoch je množstvo veľmi chudobných ľudí, ktorí napriek tomu volia republikánov, pretože Obama „pôsobí cudzo“.

Jeffrey Sachs vo Financial Times upozorňuje na to, že napriek vášnivej rétorike nie je medzi návrhmi Baracka Obamu a jeho republikánskych oponentov až taký veľký rozdiel. Bez ohľadu na to, kto vo voľbách vyhrá, agenda malého štátu už prevládla vo všetkých plánoch na konsolidáciu rozpočtu a Ameriku čakajú nebezpečné škrty vo financovaní verejných služieb.

Sachs poukazuje na to, že predpokladané daňové príjmy federálnej vlády vyjadrené ako podiel na HDP sú pri Obamovom pláne približne iba o percentuálny bod vyššie ako pri Ryanovom návrhu (19,7 % oproti 18,5 % HDP). Podobne malý rozdiel nájdeme pri výdavkoch, špeciálne pri tzv. discretionary spending, čo zahŕňa výdavky na školstvo, školenia, infraštruktúru, vedecký výskum a ochranu životného prostredia. Na druhej strane je Ryanov plán nekonkrétny a málo dôveryhodný, takže reálne daňové príjmy by boli pri jeho uplatnení asi ešte nižšie.

Sachs ďalej porovnáva veľkosť verejného sektora v USA a v Európe. Daňové príjmy na federálnej, štátnej a miestnej úrovni spolu sú v USA 32 % HDP, európsky priemer je 44 % a vo vyspelej severnej Európe je to až 50 % HDP. Sachs považuje Ryanov rozpočtový plán za krutý vo vzťahu k chudobným a nezodpovedný vo vzťahu k vzdelávaniu a budúcnosti krajiny, no v pláne demokratov nevidí zásadne odlišnú, progresívnu alternatívu.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem