Štrajk za budúcnosť Zeme a jej obyvateľov

Protesty studentů za záchranu stabilního klimatu jsou tématem také na Slovensku. V partnerském Poleblogu se tématu věnoval Peter Takáč. Odpovídá krom jiného i na otázku, kde vzít peníze na posun k ekologicky odpovědnému hospodářství.

Pred niekoľkými týždňami sa študenti zo 120 krajín a 2 000 miest celého sveta zapojili do najväčšieho klimatického štrajku v dejinách. Boli medzi nimi aj študenti z Bratislavy, Žiliny, Košic, Liptovského Mikuláša a ďalší.

Britská konzervatívna premiérka Theresa Mayová protesty odsúdila, pretože podľa nej „prerušenie vyučovania zvyšuje tlak na učiteľov a mrhá vyučovacími hodinami, na ktoré sa starostlivo pripravovali”. Protestujúci jej odkázali, že to ona mrhá časom mladých ľudí tým, že okamžite nepodniká potrebné kroky na zastavenie otepľovania zemskej atmosféry.

Podľa meteorológov boli posledné štyri roky najteplejšími v histórii. Kým predchádzajúca generácia nedokázala odpovedať na výzvu zmeniť tento vývoj, mladí tento problém vnímajú oveľa citlivejšie. Celosvetový štrajk dokonca podnietil generálneho tajomníka OSN Antónia Guterresa zvolať na september do New Yorku summit. Zaostávanie v pretekoch o naše životy je podľa neho takmer také nebezpečné, ako popieranie klimatických zmien. Okno pre príležitosť konať sa zatvára a čas sa stáva luxusom.

Bratislavská protestní momentka. Foto WN

Guterres sa prikláňa k názoru, že Parížska dohoda na zníženie skleníkových plynov z roku 2016 síce vytvorila vizionársky rámec pre zastavenie a zvrátenie dosahov narušovania klímy, no dodáva, že bez ambicióznych krokov sa stáva nezmyselnou. Podniknutie krokov na boj s existenčnou hrozbou so sebou prináša i náklady. Aby však akčné plány nevytvárali víťazov a porazených, ktorí by na ne doplácali, mal by byť ich dosah spravodlivo rozložený.

Klimatická spravodlivosť znamená, že kým bežní ľudia recyklujú papier a plasty, zhasínajú svetlá a šetria surovinami, priemysel fosílnych palív sa ženie do multimiliardových investícií, aby mohol ťažiť ropu, zemný plyn a uhlie z najrizikovejších zdrojov. K skutočnej redukcii emisií tak musí dôjsť na masovej úrovni, čo znamená podporu verejnej dopravy – metra, električiek a železníc, energie šetriacich domov, elektrických sietí obnoviteľnej energie a výskumu nových technológií. Tieto veci musia byť prístupné všetkým, a keďže pravdepodobne nebudú prinášať zisk, mal by ich dotovať verejný sektor.

Intervenčný prístup sa zvykol označovať ako nezodpovedné míňanie, neberúce ohľad na žiadne obmedzenia. Vážnosť klimatickej krízy však priniesla novú realitu a s ňou aj povedomie o tom, čo je nutné robiť. Rozpočtový deficit nie je ani zďaleka taký nebezpečný ako deficity, ktoré máme vzhľadom na životodarné a komplexné prírodné systémy. Po rokoch spoliehania sa na trh sa budeme musieť znova naučiť plánovať. Vzdanie sa fosílnych palív si totiž žiada plán a seriózne prevzatie zodpovednosti za prechod k udržateľnej budúcnosti.

Veľký podiel na tom má regulácia korporátneho sektora, ktorú je možné dosiahnuť prostredníctvom stimulov: dotácií pre obnoviteľné zdroje energie a zodpovedné narábanie s pôdou; prípadne zablokovaním deštruktívneho správania sa, ako je zavedenie prísnych obmedzení na množstvo vyprodukovaných emisií, zákazy nových uhoľných elektrární, obmedzenia výkrmní či zatvorenie prostredie znečisťujúcich ťažobných projektov.

Pôvodná predstava bola, že zelené technológie naštartujú ekonomický rast, čím spravia svet „zdravším, bohatším, inovatívnejším, produktívnejším…” Čoraz viac výskumov však poukazuje na to, že možnosti ekonomického rastu nedokážu naplniť emisné ciele stanovené vedcami (do roku 2050 o 80 % menej ako v 90. rokoch), a to aj preto, že väčšiu efektivitu výroby vždy sprevádza aj vyššia spotreba, čo znižuje alebo celkom zotiera prínosy, ktoré sa ňou dosiahli (tzv. Jevonsov paradox).

Odkiaľ, ak nie z ekonomického rastu, teda vezmeme prostriedky na radikálny posun k ekologicky zodpovednej ekonomike? Predsa odtiaľ, kde sú tie prostriedky schované – od producentov skleníkových plynov cez uhlíkovú daň, od finančných špekulantov cez Tobinovu daň, od korporácií a bohatých cez progresívne dane alebo vo výdavkoch na zbrojenie a dotácie fosílneho priemyslu.

Korporácie vyhýbajúce sa daniam sa so svojimi enormnými ziskami nedelia s nikým iným, ako so svojimi akcionármi, vysokými manažérmi a lobistami presadzujúcimi ich záujmy v štáte. Nám však chýbajú pre razantný prechod k zelenším spoločnostiam a záchrane planéty. Podľa štúdie Centra pre americký progres išli z celkového zisku piatich najväčších ropných spoločností v roku 2008 iba 4 % do obnoviteľných a alternatívnych zdrojov energie. Pred nami tak vyvstáva otázka, či zahodíme systém alebo planétu.


Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku. Tento konkrétní text vyšel i v deníku Pravda. Verze v DR byla redakčně aktualizována.