Média viery

Maroš Berák popisuje slovenskou „mediální krajinu“. Jak fungují tamní nejen veřejná média, komu a čemu podléhají, a plnila vůbec někdy ve společnosti svou základní funkci udržovat demokratické hodnoty a vytvářet základní konsensus?

Objektívne fakty sú fikcia, pravda je závislá od teórie významu a teória významu stojí na teórii fundamentálnych presvedčení. Tieto myšlienky, ktoré sú voľným zhrnutím práce amerického filozofa Donalda Davidsona, zavŕšili tzv. „lingvistic turn“ a sú zrejme hlavným odkazom postmoderny pre naše dni. Pokiaľ pred dvadsiatimi rokmi ešte zafajčená Bratislavská kaviareň vítala západných mysliteľov a ich dielo s otvorenou náručou, dnes deštrukčná sila myslenia vyvoláva znepokojenie.

Strata politických istôt sa výrazne prejavuje aj v slovenskom mediálnom diskurze. Žurnalistika sa stala súčasťou boja za záchranu „všetkého“, komplexným postojom. Téma je atraktívna vtedy, ak pomáha artikulovať stanovisko vlastnej skupiny a pevne vyznačiť pozíciu protivníka. Hlavnou úlohou politických médií sa tak v súčasnosti stáva transformácia neurčitého nepokoja do vedomia konkrétneho ohrozenia. Dominantným žánrom sa stávajú kauzy a aféry. Série odhalení o mravných zlyhaniach jedincov i celých kolektívov akoby nemali konca. Okruh čitateľov je permanentne mobilizovaný, v stave pobúrenia a nikdy nekončiaceho zúfalstva z existencie tých druhých.

Takýto prístup celkom znemožňuje neutrálnu analýzu, dôvody masového pocitu akútnej neistoty zostávajú preto nevypovedané a sú nahrádzané ľahko uchopiteľnými zástupnými problémami. Predmet strachu je následne injektívne zobrazený v tom, čo je viditeľné a ľahko reprezentovateľné pomocou všadeprítomných kamier. Strach sa stáva základom identity, definuje kultúrnu príslušnosť. Je dôvodom všadeprítomnej paranoje. Na tomto poli imaginácie ZLA víťazia obvyklí podozriví. Ani Rusko (v súčasnej podobe), ani imigrácia (v súčasnej miere) samozrejme nemôžu spôsobiť kolaps systému, je však jasné, že ak kolaps z nejakého dôvodu nastane, rozdelená spoločnosť bude tento jav pripisovať celkom protichodným falošným príčinám.

Ak sa teda zdá, že vytváranie protistrán hrá v súčasných médiách primárnu úlohu, naším jediným šťastím je, že väčšina Slovákov žiadne noviny nečíta a k politike vôbec má chladný vzťah (najčítanejší bulvárne periodiká Nový čas a Plus7dní dosahujú len okolo 100 tis. predaných exemplárov, elitný liberálny Denník N predáva len okolo 4 tisíc kusov. 20 tisíc ľudí si Denník N predpláca na internete, celkovo je to 22. najnavštevovanejší web, má cca 650 tisíc návštev za mesiac. Ostatné politické média sú niekde medzi tým).

Konflikt, ktorý sa momentálne odohráva zatiaľ na okraji spoločnosti, medzi tými, čo už nejakým spôsobom „prezreli“, ale nemožno podceňovať. Pri nešťastnej konštelácii udalostí môže požiar zasiahnuť celý politický priestor. Nadkritické množstvo vnútrodruhovej agresie ľahko povedie k úplnej deštrukcii nie príliš funkčného systému, vytvoreniu nejakej novej mocenskej konfigurácie, ktorá rýchlo zmení náš spôsob života.

Liberálna agenda mainstremových médii (SME, Pravda, Denník N, Trend, HN) vyprovokovala v pomerne konzervatívnom slovenskom prostredí intenzívnu reakciu. Situácia sa začala vyhrocovať počas ukrajinského konfliktu, keď cez Slovensko prechádzali dlhé kolóny americkej vojenskej techniky. Veľká časť vystrašených obyvateľov sa potichu priklonila k „alternatívnym médiám“, ktoré otvorene kritizovali nadšenie jastrabov a optimistické plány na novú vojnu s Ruskom (Slovenská armáda sa úspešne podieľala na ruskom ťažení v rokoch 1939–45).

Zem-a-vekPřízeň znepokojeného publika začala získávat už na první pohled velmi bizarní média. Dnes už otevřeně formulují svou konzervativní protievropskou agendu. Repro DR

V tomto období si priazeň znepokojeného publika začali získavať už na prvý pohľad veľmi neštandardné médiá, ako internetové rádio Slobodný vysielač, spravodajský web Hlavné správy, či ezoterický časopis Zem a Vek. Ich pozíciu na informačnom trhu vzápätí posilnila utečenecká kríza a dnes už tieto médiá otvorene formulujú svoju konzervatívnu protieurópsku agendu. Ich zjavným ideálom je sformovanie širokej „antipotratovej“ koalície na spôsob Poľska. Za protikandidáta liberálmi až komicky adorovaného prezidenta Kisku alternatívne médiá postavili bizarnú figúru z obdobia mečiarizmu, kontroverzného sudcu Štefana Harabina. Hlas rozumu sa v konflikte medzi „progresívnym“ a „regresívnym“ Slovenskom stráca. Ako by sme sa vracali niekde do 19. storočia, oživujúc dávno zabudnutý konflikt z obdobia romantizmu.

Absencia inštitúcie verejnej irónie
Liberálna demokracia nie je možná bez kultúry irónie a súcitu (Rorty). Tieto hodnoty sa však na Slovensku evidentne neujali. Jedným z dôvodov, prečo je slovenský mediálny priestor presýtený obskúrnymi postavami skalopevne presvedčenými o svojej jedinečnej pravde, je absencia silného média, ktoré by odmietalo osvetovú úlohu a cieľavedome sa snažilo o ľahostajnú nestrannosť.

Rovnostárske spochybňovanie prorokov musí byť súčasťou demokratickej kultúry, ak má táto vôbec zmysel a nárok na politické prežitie. Zúfalé hľadanie morálnej autority, boj za pravdu a lásku, podstatný rys našich médií občianskeho aktivizmu, je najskôr prejav naivného idealizmu, nepochopenia zvieracej podstaty človeka a neľútostných evolučných procesov. Médiá verejnej služby by mohli, keby sme mali určité historické šťastie, účinne tlmiť ohniská divokých spoločenských rozporov. Lenže takéto šťastie slovenská spoločnosť nemala.

Verejnoprávne médiá, dnes pod jednotnou hlavičkou RTVS neboli na Slovensku nikdy chápané ako inštitúcie, ktorých základným zmyslom je údržba demokratických cností populácie. Najmä v prípade televízie vždy išlo o politickú kontrolu finančných tokov z verejných zdrojov na účty vyvolených súkromných dodávateľov. (RTVS je vysoko neefektívna, výroba porovnateľných formátov je niekoľkonásobne drahšia ako v súkromnom sektore).

Je to už dávno, čo úplne zmizla politická satira či otvorená názorová konfrontácia. Hlavný program sa šírením neškodnej zábavy pre masy nápadne podobá vysielaniu komerčných televízií. Umiernení, v medziach možností pôsobiaci Reportéri (jediná investigatívna relácia RTVS) v tomto kontexte už samozrejme veľa neznamenali. Zrušenie tejto relácie sa však stalo nejasným symbolom konca éry riaditeľa Václava Miku a jeho priateľov. Práve toto obdobie určitej protificovskej revolty v RTVS mnoho „analytikov“ považovalo za renesanciu „verejnoprávnosti“.

V skutočnosti, okrem príklonu spravodajstva k hodnotám kozmopolitnej časti Bratislavy, Václav Mika do tejto inštitúcie príliš zmyslu nepriniesol. Dalo by sa dokonca povedať, že presný opak toho, čo by rozdelená spoločnosť potrebovala. Namiesto živého politického konfliktu nudnú občiansku osvetu (a nekonečné reklamy na eurofondy), namiesto zdravého spoločenského cynizmu teatrálne udeľovanie všemožných ocenení, namiesto alternatívy voči meštiackej kultúre populárne relácie o varení.

Verejné zdroje sa však naďalej rozdeľovali s vylúčením verejnosti, bez reálnej kontroly, spôsobom, ktorému rozumel len manažment RTVS, poberajúci astronomické odmeny a jazdiaci v bielych autách značky BMW. Je tiež pravdepodobné, že nový koaličný riaditeľ Jaroslav Rezník nič prevratné do tejto hry neprinesie. Jeho ambície sú skromné a vízia nekonkrétna, vlastne nie je ani čo haniť alebo chváliť. Celková priorita spočíva samozrejme v tom, čo, kto a v akom rozsahu bude pre RTVS dodávať.

Absencia platformy pre hľadanie elementárneho konsenzu je tak stále výzva pre politickú reprezentáciu krajiny, ak naozaj chce udržať základné podmienky pre fungovanie demokratických inštitúcií. Ak zaniká diskusia, stráca sa priestor pre spoločné schémy myslenia, miznú predpoklady, ktoré umožňujú samotnú komunikáciu. Svet politiky sa rozpadne na vzájomne sa vylučujúce súhrny faktov.