Za dve minúty

Text slovenské dokumentaristky Diany Fabianové, v němž se zamýšlí nad bizarním setkáním s příslušníkem slovenské „elity“, pochází už z dubna. Prošel sociální sítěmi, ale byla by škoda, kdyby zůstal skryt v jejich útrobách.

Zdieľam zážitok, ktorý sa mi stal a ktorý by mohol byť smiešny, až na to, že nie je. Na spoločenskej akcii za mnou prišiel pán, ktorého poznám z videnia.

Je jedným z najbohatších Slovákov. Kultivovaný, vždy bezchybne oblečený, s manikúrou, drahými hodinkami a vyleštenými botami. Fešák. Vie o tom. Videl ma z diaľky, chvíľu váhal a potom ku mne naprieč sálou zamieril.

Na společenských večírcích na Slovensku není nouze o elegantní a vtipné muže. Repro DR

Prekvapilo ma to, lebo hoci bol ku mne vždy príjemný, cítila som, že sa mojej spoločnosti skôr vyhýba. Slušne pozdravil. Potom to prišlo: „Viem, že ty si feministka. Viem, o čo vám feministkám ide. Nič proti vám nemám, no mali by ste už konečne pochopiť, že ženy nikdy nebudú rovnocenné s mužmi. Nepodarí sa vám to. Vieš prečo? My muži sa vieme spraviť za dve minúty. To ženy nedokážu. Ani jednu takú nepoznám. Proste na to nemáte. Biológia nepustí. V tom vidno našu vyspelosť. Pokiaľ sa nám v tomto nevyrovnáte, nebudete rovnoprávne.“

Hladím na toho muža s otvorenými ústami. Premietam si v hlave či som správne pochopila, čo mi vraví. Sranduje? Predstavujem si jeho krásnu, mladú, mediálne známu ženu, ako jej po dvojminútovom frustrujúcom sexe toto dáva ako argument svojej rodovej nadradenosti.

Ten muž má po štyridsiatke. Je to manžel a otec. Mávla by som nad tým rukou, keby to nebol jeden z najvplyvnejších ľudí tejto krajiny. Vďaka svojim miliónom a konexiám, smeráckym kamarátom vo vláde. Kamoš Kollára, Pašku a spol. Vidím tých pánov politikov ako si na spoločných „business“ stretnutiach dávajú navzájom rozumy, uisťujú sa o svojej nadradenosti.

V tom momente sa mi vrátili spomienky spred dvadsiatich rokov, za čias Mečiara, keď som mala sedemnácť a brigádovala som ako hosteska a čašníčka. Volali nás na akcie pre „VIP“. Páni riaditelia SPP, Slovenských elektrární, VÚJE, atd.

Každá akcia končila rovnako. Ožratí riaditelia a prezidenti spoločností sa blabotajúc potácali po miestnosti a priebežne blvali. Všetci boli kamaráti, všetci boli opilci a všetci boli okato hlúpi. Aj za triezva mali problém vyjadrovať sa jasne a bez vulgarizmov.

Pamätám si ako som sa už vtedy za nich hanbila a pýtala sama seba, ako môžu tak primitívni ľudia riadiť tak obrovské podniky. Nemôžu. Dokázali ich len zlikvidovať.

Vyjavili sa mi aj všetci tí páni ministri a poslanci, ktorí chodili piť do Irish pubu – vtedy vychyteného podniku. Ich pravidelné ponuky: „Slečna, poďte s nami do Číny, poletíme vládnym špeciálom, všetko je platené, taký luxus ste nezažila…“ Platilo pravidlo že čim slizkejší pán poslanec tým exotickejšia ponuka. Island, poľovačky v Afrike, Maldivy…

Je mi jasné, že našli nespočet mladých nadšených dievčat, ktoré s nimi na tie výlety vládnymi špeciálmi šli. „Zadara.“ Za štátne. A tým im prihrali na smeč, utvrdili ich pocit dôležitosti a výnimočnosti. Ako i teóriu, že peniaze sú všemocné.

Tento navonok elegantný vládny lobbista na večierku mi pripomenul, že takto zmýšlajúci ľudia sú stále pri moci. Len to už nerobia tak okato a hrubo. Majú lepšie ušité saká a kultivovanejšie správanie, no v hlavách rovnako vykradnuté.

Kto si neváži iných ľudí - či už ženy, ich dcéry alebo ľudí inej rasy, sexuálnej orientácie či náboženstva, ten si neváži ani sám seba. Bez sebaúcty je život peklo. Prázdnotu vo svojom vnútri sa snaží ucpať peniazmi, pocitom moci a ženami. Čím viac a čím mladších tým lepšie, nech nevidia, aký sme tupí a nebudú sa ponosovať že sa spravíme do dvoch minút. My im vysvetlíme, že to je výsada pánov tvorstva a k tomu dostanú niečo zlaté...

Lenže nicota vo svojom vnútri sa umlčať nedá. Alkohol pomáha len chviľkovo. Mne by týchto ľudí bolo ľúto, keby sa schovali niekde do sanatória a vyhľadali odbornú pomoc. Lenže oni svoju malosť nevidia. Oni chcú riadiť náš štát.

Píšem to, lebo je dôležité si uvedomiť, že ešte veľa ľudí medzi nami takto zmýšla. Ako muži tak aj ženy si so sebou nosíme svoje predsudky, len ich typ je odlišný. Sama na to často zabúdam.

Potom príde takéto prebudenie a uvedomím si ako ďaleko máme k vyspelej spoločnosti. Nevadí, krok po kroku to dáme. Ale treba tie kroky spraviť. Venovať sa rodovej tematike, viesť diskusie na ženské a ľudskoprávne témy. Vychovávať a vzdelávať. Obe pohlavia.

Netolerovať potichu násilie, fašizmus, xenofóbiu či rodovú nadradenosť. Či už príde od muža alebo od ženy. Nech nám tu vyrastie generácia mladých uvedomelých ľudí, ktorí budú zmýšlať inak ako ich rodičia. Nech máme byť na koho hrdí.

A co si myslíte vy? Diskuse (1 příspěvek)

Josef Poláček - Invalidní důchodce a student

Neděle, 3.Července 2016, 10:51:41

Dokonale výstižný obraz naší společnosti.

Ale až k uzoufání tristní.

Toto přehlušování pocitu vlastní prázdnoty a nicotnosti vnějšími atributy bohatství a moci - ano, to je jeden z centrálních aspektů lidské společnosti vůbec, základní motivací velice mnoha jejích příslušníků. A to především těch "nahoře".

Co s tím? Ano, výchova ke všeobecné kultivovanosti, jak to navrhuje autorka, je bezpochyby sama o sobě správným krokem. Ovšem, dokud tento společenský řád sám bude i nadále založen na prioritě právě těchto vnějších atributů bohatství a moci, dotud je sotva možno doufat v nějaký zásadní obrat.