Rozvíjajúce sa krajiny bez alternatívy?

Turecko a Jihoafrická republika jsou země, které zvláště silně zasáhly současné finanční problémy. V obou se model růstu v určité míře odvíjel od zahraničních půjček. V důsledku nárůstu úvěrů se v obou výrazně zvýšily i reálné ceny nemovitostí.

Západná finančná tlač sotva dokáže zakryť svoju zlomyseľnú radosť z finančných problémov viacerých tzv. rozvíjajúcich sa krajín, akými sú Turecko, Juhoafrická republika alebo Argentína. V dôsledku mierne napnutej menovej politiky USA a následného zvratu kapitálových tokov sa však pod tlak nedostali len uvedené rozvíjajúce sa krajiny.

Kým krajiny na semiperiférii lákali najmä vysokou mierou rastu a relatívne vysokými úrokovými mierami, finančné inštitúcie teraz vracajú kapitál do tzv. bezpečných prístavov na Severe. Krajiny, ktoré založili svoj hospodársky rast na zahraničných pôžičkách, sa dostali do obzvlášť veľkých problémov.

Stoja pred ťažkou dilemou, ako reagovať na krízu. Mnohí komentátori tvrdia, že ich jedinou možnosťou sú vyššie úrokové miery a úsporné opatrenia s cieľom obnoviť dôveru investorov. Táto možnosť však nie je jediná.

Turecko a Juhoafrická republika sú krajiny, ktoré osobitne silne zasiahli súčasné finančné problémy. V oboch krajinách sa model rastu v určitej miere odvíjal od zahraničných pôžičiek. V dôsledku nárastu úverov sa v oboch krajinách výrazne zvýšili aj reálne ceny nehnuteľností.

V Turecku bola spotreba založená na úveroch, stavebníctvo a nehnuteľnosti hlavnými piliermi modelu rastu, ktorý si získal veľké uznanie v západných liberálnych kruhoch. Časť domácich úverov bola v tejto krajine poskytnutá v zahraničnej mene – v amerických dolároch alebo v eurách. Dolároví a euroví veritelia sa však ocitnú v problémoch, ak sa miestna mena znehodnotí a splácanie ich dlhov sa výrazne skomplikuje.

Turecké orgány sa preto všemožne usilovali udržať nadhodnotený výmenný kurz tureckej líry. Tento výmenný kurz stimuloval dovoz, ktorý začal výrazne prevyšovať vývoz. V roku 2012 dosiahol deficit bežného účtu Turecka 6 % HDP a v roku 2013 ďalej rástol, čím sa ocitol nad kritickou úrovňou.

V Juhoafrickej republike dosahuje deficit bežného účtu podobné rozmery, a to najmä v dôsledku slabého dopytu po jej vývoze. Obe krajiny sú kriticky závislé od prílevu kapitálu. Prílev zahraničného kapitálu v oboch krajinách sotva prispel k zlepšeniu produktívnej štruktúry.

Na kapitálové toky má v Turecku vplyv nielen zmena americkej politiky. Pravicový premiér Recep Tayyip Erdoğan sa ocitol pod vážnym tlakom. Po prvé, autoritársky štýl jeho vládnutia vyvolal na jar minulého roku silné protesty.

Po druhé, došlo k rozkolu vo vládnej strane Adalet ve Kalkınma Parti (AKP) medzi Erdoğanovou frakciou a spoločenstvom Fetullah Gülen, ktoré je hlboko vrastené do bezpečnostného aparátu a súdnictva v krajine. V kontexte tohto rozkolu sa odhalili niektoré korupčné škandály obrovských rozmerov, do ktorých boli zapojení aj viacerí ministri.

Erdoğanovou hlavnou reakciou bol zásah proti polícii a súdnictvu. Pre uvedené domáce konflikty začali finanční investori váhať s investovaním v Turecku. Neprekvapuje preto, že turecká centrálna banka výrazne zvýšila svoju hlavnú úrokovú mieru z 4,5 % na 10 %, čo v konečnom dôsledku poškodí rast. Hlavný prísľub AKP – ekonomická stabilita – sa rozpadáva na kúsky krátko pred kľúčovými miestnymi voľbami.

Ďalšie krajiny zas čiastočne doplácajú na minulé neoliberálne modely, ktoré sa zakladali na raste podporovanom úvermi, a čiastočne na súčasné politiky. Takým príkladom je Argentína. Model podobný súčasnému tureckému modelu sa v Argentíne zrútil už v rokoch 2001/2002.

Krajine zostal na krku vysoký zahraničný dlh. Hoci sa argentínskej vláde podarilo v roku 2004 vyjednať s väčšinou veriteľov výrazné zníženie dlhu, splácanie zostávajúceho dlhu predstavuje dnes obrovské (hoci len dočasné) bremeno pre argentínsku ekonomiku.

Na tú majú vplyv aj silné sociálne a politické konflikty. Poľnohospodárske kruhy sú rozhorčené proindustriálnymi a expanzívnymi mzdovými a daňovými politikami vlády. Obmedzili vývoz, aby tak dostali vládu pod tlak.

Konflikty ohľadom prerozdeľovania spôsobili nárast inflácie, ktorej skutočný rozmer oficiálne štatistiky skrývajú. Aby sa inflácia ďalej nezhoršovala, vláda zabraňovala počas uplynulých rokov znehodnocovaniu meny. Tým sa argentínske peso stalo nadhodnoteným.

Výmenný kurz však nebolo možné udržať a peso pred pár dňami prudko devalvovalo. Argentínska centrálna banka zároveň zvýšila úrokovú mieru. Argentína však uplatňuje obmedzenia pohybu devízových mien, ktoré tlmia prílev kapitálu. Bežný účet Argentíny je vyrovnanejší ako v Turecku. Podobne ako v minulosti, práve krajiny s neoliberálnym modelom sú osobitne zraniteľné voči finančnej nestabilite a kríze.

Existuje však jeden rozvíjajúci sa trh, ktorý sa v súvislosti so súčasnou menovou krízou nikdy nespomína. A tým je Čína. Čína si zachovala dostatočne prísne kontroly kapitálových tokov. Neovplyvnila ju ani jedna z väčších regionálnych a globálnych finančných kríz uplynulých desaťročí.

Kontroly kapitálu sú účinným ochranným nástrojom. Dokonca aj liberálni ekonómovia začínajú pripúšťať, že ich zavedenie by mohlo byť užitočné. Musia byť však sprevádzané inými politikami, ktoré posilnia produktívne štruktúry a obmedzia zraniteľné miesta v externom prostredí.

Skrátená verzia článku vychádza ako komentár v denníku Pravda.


Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem