Zo života prezidentských miništrantov

Šéfredaktor JeToTaku.sk nahlíží dosavadní průběh slovenské prezidentské kampaně skrze své oblíbené téma – způsob, jakým se do slovenské politické kultury promítají postoje, zájmy a myšlenková schémata katolické církve.

Slovenská rímsko-katolícka cirkev sa zbavila Bezáka a určila hlavnú tému prezidentskej kampane. Po ohlásení kandidatúry Róberta Fica a jeho vyznaní o katolíckom detstve je jasné, že budúci prezident, alebo prezidentka, zosobnia iracionálne prvky vo verejnom živote.

Kandidáti sa predbiehajú v tom, kto bol dlhšie miništrantom, v obdive ku "kresťanským hodnotám" a moralizovaní. Procházka si doprial schizmatickú radosť, listinu podpísal aj Bezák. Akoby tým chcel naznačiť, že sa voči establišmentu nachádza v analogickej situácii vyhnanca. Byť dobrým kresťanom sa stalo najdôležitejším kritériom volieb a verím, že aj Milan Kňažko, hneď ako nám vysvetlí svoje 90s retroanekdoty s Mečiarom, vyjaví, že už ako chlapec chodieval na mariánske púte.

Slovensko potvrdilo svoju reputáciu konzervatívnej krajiny s apokalyptickou politickou teológiou, kde sa otázky existencie a pôvodu zla vo svete stvorenom láskavým Bohom redukujú na sexuálny katechizmus. Zdôrazňovaním svojho detstva a vierovyznania oznamujú kandidáti svojim voličom dve posolstvá. Prvým je, že aj oni boli očarenými deťmi a nie skurvenými cynikmi, že poznali nevinnosť a prežili istú časť svojho mladého veku v metafyzickom ochrannom pásme. Bez pokušenia, sexu a drog. Je to sentimentálne a máme tendenciu priznať im rozmer, ktorí sme si doposiaľ u nich neuvedomili. Podsúvanie príbehov namiesto myšlienok sa stalo obľúbeným nástrojom vypatlaného politického marketingu. Sentiment zabraňuje mysleniu, kandidátov príbeh nadchýňa a v kombinácii s priznaním k nejakej forme viery umocňuje vo voličoch pocit, že ešte nie je pre nás stratený, je jedným z nás, dobrým kresťanom, zraneným chlapčekom pod krížom v Sakristii, keď zažil v škole prvú nespravodlivosť, no urobil verejné pokánie, pretože priznať sa dnes k detstvu znamená priznať sa ku všetkému.

Využívanie symbolov a príbehov na produkovanie hrdinských epopejí vo voľbách, v ktorých v skutočnosti, ako priznáva rozhodnutie postaviť Hrušovského, o nič nejde, je dôkazom miery zacyklenia krajiny v sebe samej. Kandidáti si mýlia kompetencie prezidenta, nemajú jasno v medzinárodných vzťahoch, nehovoria o Európe, mnohí z nich nevedia, prečo kandidujú. Spoliehajú sa, že ich "naratív", ako s obľubou hovoria kompilátori banalít označujúci sa za politických marketérov, bude dojímavejší, ako iné príbehy. No a najsilnejšími príbehmi zobrazujúcimi hrdinstvo sú biblické príbehy. V skutočnosti sú tieto verejné vyznania viery prejavom cynizmu a protikladom všetkého, čo si môžu v starej hebrejskej a gréckej náboženskej literatúre obľúbiť aj agnostici. O nositeľoch takýchto výrokov nehovoria nič iné, len to, že sú pripravení urobiť čokoľvek, no nie z pozície Nazaretského obete, ale v bezohľadnosti, s akou využijú každý náznak našej precitlivenosti voči obrazom nevinnosti.

Naratívna vypočítavosť ich vedie k tomu, že sa ani jeden z nich nepostavil na stranu tých, ktorí sú v našej spoločnosti skutočne na okraji. Je pohodlnejšie navrávať väčšine, že je obeťou, že ju ohrozujú heretické rasy a sexualita, kultúrne a sociálne anomálie. Sebaľútosť väčšiny, ktorej historickou výhodou je, že nikdy nemusí za nič niesť zodpovednosť, bude spolu s túžbou po iracionálnej pomste určujúcim pocitom týchto volieb. O tom, kto sa stane jeho politickým avatarom rozhodne miera hrbenie sa zbabelcov, vlečúcich sa na kopci, v Bergmanovej púti.