Skúšky

Prehlbujúca sa ekonomická integrácia vyžaduje vytváranie "politickej únie", vďaka ktorej budú môcť európske inštitúcie fungovať transparentnejšie a demokratickejšie, píše v pravidelné víkendové rubrice Dopis ze Slovenska Rado Geist.

Súčasná slovenská vláda má v "európskej politike" relatívne dobrú pozíciu. V prvom rade, nech už sú skutočné dôvody rozpadu jej predchodkyne akékoľvek, pravdepodobne každý si ju bude pamätať ako "vládu, ktorá sa rozpadla na európskej otázke".

Všetky ostatné spory a rozdiely prekryl symbolický posledný klinec: neschopnosť koaličných partnerov nájsť spoločný hlas v otázke zásadnej z pohľadu fungovania EÚ a nášho miesta v nej. To súčasnej exekutíve očividne nehrozí.

Navyše, vláda Roberta Fica nastupuje do európskej arény v čase, keď sa mení tón jej diskusií. Príčiny sú dve, úzko prepojené. Po prvé, politické posuny vo vrcholnej európskej politike, ktorých najvýraznejším prejavom je výsledok francúzskych prezidentských volieb. Druhý dôvod je však zásadnejší – veľmi limitovaný úspech (ak za úspech chceme považovať kupovanie času) až neúspech doterajších snáh EÚ o riešenie krízy. To otvára priestor pre hľadanie alternatív, uvažovanie o "nepredstaviteľnom".

Tejto šance sa vláda chopila v zásade šikovne. Deklaruje, že chce byť "proeurópskym partnerom". A že dokáže byť stabilným a vypočítateľným partnerom. Zároveň sa opatrne hlási k novému kurzu, ktorý možno zhrnúť pod slogan "nielen šetrenie, aj rast".

Ak by bol pravdivý oficiálny príbeh o kríze, vláda by sa mohla tešiť na štvorročnú selanku. Lenže nie je. Kríza v eurozóne nie je dôsledkom "nezodpovednej rozpočtovej politiky" niektorých vlád, jej riešenie nespočíva v "konsolidácii verejných financií" cez jasnejšie pravidlá a prísnejšie sankcie. Dokonca ani vtedy nie, ak trpkú medicínu šetrenia osladíme pár kvapkami "rastu" cez v podstate pozitívne, no v systémovej rovine sekundárne opatrenia ako "lepšie využitie eurofondov" či "projektové bondy".

Ak by to bolo tak, v podstate by nebolo o čom diskutovať. Na potrebe "konsolidácie" sa už pred pár mesiacmi zhodla veľká väčšina slovenského politického mainstreamu. A, povedzme si úprimne, kto by už bol proti "ekonomickému rastu".

Skutočné riešenie krízy si však vyžiada omnoho hlbšie zmeny. Rozhodnutia, ktoré nás zavedú ďaleko za bezpečné hranice "mainstreamového konsenzu". Dnes sa väčšina zhodne na tom, že experiment so spoločnou menou, bez spoločnej reálnej rozpočtovej politiky, nevyšiel. Lenže "spoločná rozpočtová politika" neznamená (len) jasné jednotné pravidlá a prísne, dôveryhodné sankcie. Jej druhou časťou sú nástroje na riešenie štrukturálnych nerovnováh v európskej ekonomike, ktoré spôsobili súčasné problémy v eurozóne. Vrátane mechanizmov zdieľania zodpovednosti za dlhy a transferov podporujúcich rast na periférii. Prehlbujúca sa ekonomická integrácia však vyžaduje ekvivalentný proces v politickej oblasti. Vytváranie "politickej únie", vďaka ktorej budú môcť európske inštitúcie fungovať transparentnejšie a demokratickejšie.

Tieto otázky sa už dnes nedajú odsunúť pohodlne za hranicu volebného obdobia. Európa im čelí teraz. A ak nechceme, aby boli odpovede iracionálne, musíme o nich hovoriť. To najhoršie, čo môžete populistom (akéhokoľvek ideologického zafarbenia) urobiť, je prinútiť ich, aby svoje tvrdenia vyargumentovali.