Racionálne mikrovolby

Předvolební kampaň i povolební analýzy na Slovensku provázely komentáře, které kategorizovaly voliče jednotlivých stran. Oblíbenou škatulkou jsou pak lidé, kteří myslí na sebe a nikoli na budoucí generace.

Predvolebnú kampaň aj povolebné analýzy sprevádzali komentáre kategorizujúce voličstvo jednotlivých politických strán. Analytici a analytičky v televíznych štúdiách blahosklonne sledovali vývoj sčítaných hlasov, lebo predsa vidiek volí inak než mesto. Ešte pred voľbami sa internetom šíril obraz ľudí, ktorí myslia iba na seba a nie na nastávajúce pokolenia. Staršie účastníčky straníckeho mítingu, s prízvukom, možno aj bez vysokoškolského vzdelania, tak trochu pripomenuli „babky demokratky“.

Pozadie a posolstvo takto zdieľaných predstáv a komentárov je vcelku jasné. Voličstvo červenej farby – podľa socio-demografických charakteristík prevažne v dôchodkovom veku, vidiecke, s nižšou úrovňou vzdelania – je sebecké a hlúpe. Tento implicitný normatívny súd je sporný. Sú spomínaní voliči a voličky sebeckí? Možno, v istom zmysle. Ale sú hlúpi? Celkom určite nie.

Teória racionálnej voľby je základom mainstreamovej mikroekonómie a používa sa na vysvetlenie rozhodovania a konania jednotlivcov. Racionalitu v úzkom zmysle definuje ako také konanie jednotlivca, ktoré po zvážení nákladov a úžitku povedie k získaniu čo najväčších osobných výhod.

Z tohto hľadiska sú zosmiešňovaní voliči ľavice ukážkovým príkladom racionálnych ekonomických aktérov. A z tohto hľadiska by bolo skutočne bizarné, keby „klienti sociálneho štátu“ – za predpokladu, že ich primárnou preferenciou je výška dávky – nevolili ľavicu resp. menej pravicovú stranu. Prečo by to preboha robili?

V zásade tu nehovorím nič nové. Snáď ale nezaškodí explicitne ujasniť, že z hľadiska sledovania vlastných záujmov sú aj babky demokratky stopercentne racionálne bytosti.

Iste, môžeme moralizovať, že sledovať iba svoj prospech, bez ohľadu na aktuálny a budúci stav štátnej kasy, je sebecké. Ak je to tak, tak potom nám nemôže robiť problém za sebecký označiť celý systém, v ktorom fungujeme. Základným kameňom kapitalizmu je totiž tvorba zisku, teda sebecké sledovanie vlastných funkcií užitočnosti.

Rovnako sebeckou je ale tiež voľba pravicovej strany vysokopríjmovými voličmi v dôsledku ich preferencie platiť čo najnižšie dane. Sekera v štátnej kase nevzniká len kvôli vysokým výdavkom ale aj kvôli nízkym príjmom.

Ak je politika o sledovaní záujmov, tak je z definície sebecká. A s tým sa proste treba naučiť žiť a rešpektovať to.

Samozrejme, politika môže byť nielen o záujmoch, ale aj o hodnotách. Jednotlivci sa môžu legitímne rozhodovať v rozpore s vlastnými krátkodobými, úzko ekonomickými záujmami. Nie je málo relatívne bohatých, čo volia ľavicu; povedzme preto, že sú presvedčení o potrebe solidarity v spoločnosti. Ešte viac je asi takých, ktorí volia pravicu napriek tomu, že jej politika ich finančnej situácii škodí.

Na Slovensku napr. v dôsledku dôchodkovej reformy platí súčasná generácia na dôchodky dvakrát (vlastné dôchodky plus náklady na prechod), stredná trieda znáša dopady daňovej reformy, živnostníkom hrozilo zrušenie paušálnych výdavkov a pod. Napriek tomu mnohí z takto „postihnutých“ hromžia na hlúposť voličov z opačného brehu. Skutočne komické...

Aby sme si rozumeli, nepúšťam sa tu do obhajoby populistickej politiky „kupovania“ voličskej klientely za prerozdelené dávky. A aby som nebol prudko defenzívny – navyše si ani nemyslím, že sa tu niečo také deje. Napriek demagogickej formulácii autorky virálu tu nehrozí „pozvyšovanie“ dôchodkov, ale prinajlepšom ich udržanie.

A ak sa ich podarí udržať, tak to nebude sebectvo dôchodcov, ale iba spravodlivosť voči nim. Pracovali, odvádzali zdroje do dôchodkového systému a spoločenská dohoda bola taká, že na starobu sa im to vráti. Inými slovami sa o seba takto postarali a nespoliehajú sa, že „dostanú všetko od štátu“. V čom sú nerozumné ich kalkulácie, ak volia strany, ktoré im sľubujú spoločenskú dohodu zachovať a nevolia strany, ktoré ju chcú vypovedať? A tu už ani nejde iba o prostý ekonomický záujem, ale o celkom konkrétnu hodnotu – spravodlivosť.

Voľby teda opäť raz ukázali biedu primitívneho agitačného ageizmu malomeštiackej straníckej mládeže typu „Přemluv bábu“. Ak sme po týchto voľbách skutočne „národ idiotov“, tak aj preto, že sa nájde veľa ľudí, ktorí považujú za hlúpych všetkých, ktorí nezdieľajú ich záujmy a hodnoty. A osobitnou hanbou je, ak takto uvažujú ľudia, ktorí majú byť podľa socio-demografických štatistík tí najvzdelanejší.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.