Kde budeme takto o rok?

Konec roku je ideální příležitostí k bilancování. Uplynulý rok byl bohatý na témata i události, ale byl též rokem výrazně ovlivněným krizí. Jeho průběh dává tušit, jaký asi bude ten příští.

Na konci roka nemá zmysel nebilancovať. Veď kedy inokedy? A obzretie sa za rokom 2011 nie je v žiadnom prípade nudná povinná jazda – bol to rok bohatý, hoci škoda, že len na témy a udalosti. Inak to bol ďalší biedny rok v rade výrazne poznačený krízou a jeho priebeh dáva tušiť, aký asi bude rok 2012.

Takzvaná dlhová kríza vyplavila z pokojného nevedomia politikov otázky týkajúce sa fungovania ekonomiky, finančných trhov, ale aktuálne najmä Európskej únie a spoločnej menovej únie. Aj ľudia, ktorí sa profesionálne živia ekonómiou a politikou, začali zamestnávať internetové vyhľadávače a encyklopédie otázkami, akože to presne (ne)fungujú trhy či inštitúcie EÚ.

V ideálnom prípade teda aktuálny vývoj povedie k zlepšeniu všeobecnej gramotnosti v ekonomických a európskych témach. Reálne ale tiež hrozí, že informácie nadobudnuté poctivým gúglovaním sa budú skoro a často meniť. Inštitúcie sa budú prerábať, zmluvy prepisovať, a dejiny písať.

Bolo by ale smutné, keby sa súčasný vývoj prejavil iba v mierne zlepšenej informovanosti. Ide o nepomerne viac. Ide o politiku. O politiku v najpravejšom zmysle slova, čiže o záujmy, o boj, a o moc. Ide o to, čo si kto ubráni a kto si čo vybojuje. Alebo neubráni a nevybojuje.

Nemožno si nevšimnúť vlnu protestov a nepokojov, ktoré sa tento rok prevalili svetom. Nespokojní boli v Španielsku, Grécku, v arabských krajinách, na Islande, v New Yorku a inde. Cynik by povedal – veď je to jasné, do ulíc vytiahla ľudí kríza a chudoba. Asi áno, aj.

Ale zároveň bolo jasné, že protestujúci nepožadujú iba návrat do stavu pred krízou. Zreteľná bola nespokojnosť s fungovaním systému, ako takého. Väčšina protestujúcich žiada väčšiu účasť na politickom ale i ekonomickom rozhodovaní. Netrvajú na partokracii a netrvajú na kapitalizme.

Jednou z kľúčových otázok roka 2012 a ďalších rokov bude, či a do akej miery sa požiadavky ulice dostanú do programov etablovaných politických strán. A nielen akože, ako vhodný marketing, ale naozaj.

Kríza sa dá v tomto kontexte chápať rôzne. Na jednej strane predstavuje reálny tlak na verejné financie a programy sociálneho štátu. Preto bude do istej miery možné považovať za úspech, ak sa podarí uchovať aspoň to (málo), čo po rokoch „reforiem“ ostalo. Bolo by však chybou myslieť si, že táto obranárska taktika bude stačiť, aj keby bola úspešná. Na druhej strane totiž kríza poukázala a poukazuje na systémové nedostatky. Preto by sa práve teraz žiadalo prejsť aj do systémového protiútoku a klásť radikálnejšie požiadavky, než zachovanie statu quo.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.