Keď John Galliano povedal na terase La Perle vedľa sediacej dáme, že je škaredá a Hitler by ju poslal s celou rodinou do koncentráku, ešte netušil, že sa jeho kariéra v módnom dome Dior o pár dní skončí.

Geniálneho návrhára nezachránil ani fakt, že jeho príchod zachránil pred patnástimi rokmi Dior pred krachom.

Mondénny nacizmus pestovala už Diorova neter, ktorá ešte v 1962 chcela vo Francúzku šíriť národný socializmus a predávať štylizované perlové variácie svastiky. Sympatiami voči nacistom trpela aj Coco Chanel, ktorú z tohto zovretia neoslobodila ani spomienka na objatia Igora Stravinského. A otázka možného znovuvydania antisemických pamfletov Louis Ferdinand Célinea, autora Cesty na koniec noci, dnes vzbudzuje v krajine rovnaké vášne, ako v minulosti správy o Napolenovom návrate do vlasti.

Keď sa biskup Ján Vojtaššák prihováral v roku 1941 za arizáciu majetkov, netušil, že si za to vyslúži oslavný pastiersky list, ktorý pred pár dňami čítali vo vybraných slovenských kostoloch. Ako už býva na Slovensku zvykom, s blížiacim sa výročím štrnásteho marca, rozbúchajú sa neogardistické srdiečka, v kostoloch zaznejú zádušné omše za Tisa a teologická múza dopraje vyvoleným božím služobníkom napríklad takéto perly: „Zlý duch, ktorý celým svojim bytím nenávidí Krista a jeho Cirkev, má vždy ten istý cieľ, používa tie isté metódy, iba v obmenenej forme. Ten liberalizmus, ktorý sa presadzoval po vzniku ČSR, presadzuje sa aj dnes. » Ešte, že tu máme, povedané slovami dojatého biskupa Františka Tondru „Jána Vojtaššáka, dnes už Božieho sluhu, kandidáta na blahorečenie,,, ktorý sa „hneď od začiatku prejavil ako múdry a starostlivý pastier Božieho ľudu.“

Existuje fotografia, na ktorej Vojtaššák salutuje Sieg Heil tak prirodzene, že by mohol robiť predavača v obchode Thor Steinar. Pán Tondra je s nadchádzajúcim výročím asi priveľmi rozcitlivený, aby bral ohľad na také detaily. No rovnako veľký sentiment by nemal brániť veľvyslancovi Vatikánu na Slovensku, aby informoval pápeža o šokujúcich výrokoch kléru, ktorý stavil na to, že spoločenský liberalizmus porazia rovnakou rétorikou a rovnakými tragickými postavami, ktoré slúžili nacisticko-gardistickému slovenskému štátu. To, že Vojtaššák sa stal, ako to už v dejinách býva, nakoniec sám obeťou, nijakým spôsobom nezmenšuje jeho podiel viny na kolaborácii. Snahy o jeho svätorečenie iba dokazujú, že veľká časť katolíckeho kléru živí v sebe toxickú nostalgiu za totalitným režimom, v ktorom hrala ich cirkev kľúčovú úlohu. Pokus urobiť z arizátora svätca sa prieči predovšetkým tým morálnym imperatívom, ktorými cirkev kára „morálny relativizmus“ moderného sveta. Zároveň je urážkou pamiatky všetkých duchovných, ktorí boli počas druhej svetovej vojny v odboji a nepodľahli ilúzii o tom, že nacistická diktatúra môže byť prostriedkom k politickej emancipácii a duchovnej integrite Slovákov.

Pán Tondra a jeho kolegovia by mali namiesto snáh vytvoriť zo slovenských dejín továreň na mučeníkov, rozmýšľať nad tým, akú desivú úlohu zohrala cirkev v období, keď bol prvý a posledný krát na čele slovenského spoločenstva vysvätený kňaz. Pretože nahovárať verejnosti, že morálne zlyhanie sa premení zázrakom dejinnej eucharistie na ťarchu kríža je iba ďalším dôkazom toho, že cirkev potom, ako prestala rozumieť súčasnosti, prestáva rozumieť aj vlastnej minulosti.