Nie každý sa dokázal postarať o svoju rodinu, ako Ján Figeľ. Vždy, keď sa mu narodili deti, zaobstaral im v Bratislave byt za dve päťdesiat.

Takúto rodinnú politiku dokázal vďaka Andrejovi Ďurkovskému, ktorý by radšej nešiel na nedeľnú omšu, akoby by mal nechať deti z dobrých kresťanských rodín spávať v nejakom petržalskom podnájme, alebo pod mostom. Škoda že neostal primátorom dlhšie. O 20 rokov by sme vďaka nemu mali vyriešenú bytovú otázku všetkých svätých.

Je chvályhodné, že teraz, keď sa Ján Figeľ postaral o svojich, myslí aj na iné slovenské rodiny. Niekoľko týždňov sme ho nevideli v televízii. Už som sa zľakol, že nezvláda záujem médií o jeho rodinný život a nejaký zahraničný komunikátor mu za milión evry poradil. „ Vieš čo, Janko, nechoď na obraz, stiahni sa, pošli Hrušovského, toho nikto nepočúva. Keď sa situácia upokojí, prídeš s niečím, čím to všetko prekryjeme.“ A stalo sa.

KDH „uvažuje o ústavnom zákone na ochrane rodiny“. Podľa Figeľa žijeme v časoch, keď sa postavenie manželstva a rodiny relativizuje a „rodina je vo vážnom ohrození“. Kto by už len nesúhlasil. No a je jasné, že patriarchálny model vzťahov rodiny Ponura a pani Šeherezády, kde ženy bozkávajú mužom prstene, slovenskú rodinu nezachráni pred čoraz nezodpovednejšími slobodnými mamičkami a homosexuálnymi pármi.

Aby bolo totiž jasné, čo je definícia rodiny podľa kresťanských demokratov. Muž a žena žijúci spolu bez detí rodinou nie sú. Muž a žena žijúci spolu s deťmi no bez cirkevného požehnania rodinou nie sú. Jedno dieťa alebo súrodenci žijúci bez rodičov, ktorí sa zabili na D1, pri výmene pneumatiky na neexistujúcom odstavnom pruhu - rodinou nie sú. Vdovec žijúci s deťmi potom ako mu zomrela manželka, kvôli nefungujúcemu číslu 112 - už rodinou nie je tiež. Vdova, ktorej vysokoškolsky vzdelaný manžel odišiel v 1993 roku umývať riad do Británie a padol, opitý zo smútku za rodinou v Upone z mosta - tiež nie je rodinou. Nehovoriac o všetkých homosexuálnych pároch, ktoré by museli najskôr presvedčiť, že sú vôbec ľuďmi a nie utečencami zo Sodomy a Gomory.

KDH malo príležitosť ukázať, ako to s rodinnou politikou myslí už takmer štvrť storočia. Jeho ministri sedeli vo vládach, ktoré robili takú hospodársku politiku, že desaťtisíce otcov a matiek museli opustiť svoje domovy a odisť pracovať často v podmienkach za hranicou dôstojnosti do zahraničia. Majú v KDH zistené aký dopad má „na harmonické rodinné prostredie“ fakt, keď vidia rodičia svoje deti jeden víkend každé dva mesiace? Vedia vysvetliť prečo napríklad v Bratislave za ich úradovania nevzniklo žiadne verejné športovisko, kde by sa mohli chodiť rodiny „harmonizovať“? Alebo koľko nových bytov- nepočítam barabizne pri Dunaji, nových jaslí, škôlok sme postavili? Ako sme štruktúrovali naše hospodárstvo tak, aby mohli rodičia byť čo najviac so svojimi deťmi, keď sú malé, a spoľahnúť sa na systém študijných štipendií, kvalitnej zdravotnej starostlivosti, vybavených knižníc a systému študijných praxí?

KDH je po účasti v niekoľkých vládach spolu s ostatnými politickými stranami spoluvinné za stav, v ktorom sú dnes slovenské rodiny. A preto Figeľove slová o tom že „tam, kde je  priaznivé, priateľské prostredie pre rodinu, tam sa rodine darí," znejú rovnako desivo ako láska niektorých duchovných k maloletým chlapcom. Ako priznanie k modelu takej politiky, kde krstný otec zabezpečuje svoju Rodinu.