Nikdy nebolo jasné či KDH je, alebo nie politickou vitrínou rímsko-katolíckej cirkvi. V 90. rokoch sa v strane vyskytovalo aj protestantské krídlo, ktoré rýchlo skolabovalo, alebo sa presťahovalo, povedané jazykom neogardistov do „luteránsko- židovskej“ DS, z ktorej dnes ostalo hanebné torzo.

Politika tichej vody, ktorou si KDH budovalo obraz zodpovednej strany na pevných základoch a  zásadách bola založená na tom, že vatikánska diplomacia vie lepšie, čo je pre slovenského voliča dobré , ako on  sám.

Liberálny volič vyčítal KDH a jej odštiepeneckým sektám, ktoré sa z času na čas objavili, kadečo. Nepríčetnú snahu presvedčiť verejnosť, že zmluva s iným suverénnym európskym štátom — Vatikánom, je nadradená slovenskej ústave. Bludy o liečbe homosexuality. A  bezohľadné presadzovanie reštitučných nárokov cirkvi na majetky, ktoré získala aj prenasledovaním „heretikov“, protestantskej šľachty, vyvlastňovaním a účelovými exkomunikáciami. No vždy panovalo presvedčenie, že KDH je „zásadovou stranou“, ktorá sa nespojí s Mečiarom, zruší jeho amnestie a nepôjde za  „istú hranicu,“ ktorú všetci ostatní prekračujú.

Ukazuje sa, že blahodárne vyžarovanie misionárskeho pohľadu na svet sa môže rýchlo zmeniť na grimasu. Nie je najmenší dôvod myslieť si, že sa  morálna degenerácia, ktorá sa zmocnila detichtivých duchovných, neprejaví aj popraskaním politických vitrín cirkvi. Netuším, či si v KDH osvojili v prípade Bratislavy koncept Sv. Augustína o Civitas Dei — Božom meste a ak áno, čo tým myslia. Nechce sa mi totiž veriť, že by bývalý primátor Andrej Ďurkovský mohol napríklad poveriť súkromnú „rozvíjaciu“ spoločnosť Hen búra riadením mesta bez toho, aby o tom nevedeli v strane, ktorej je  poslancom. Netreba zabúdať že Ján Figeľ, ktorý si zrejme pomýlil verejné blaho s realitnou kanceláriou sa s Ďurkovským k sebe lepili na volebných bilboardoch vo vrúcnej kresťanskej láske.

Niektoré balkánske legendy hovoria, že upíry na svoje obete nepoľujú. Aj po smrti ostávajú zvrátene ľudskými. Svoju jedinú obeť neusmrtia hneď pri prvej hostine, ale pekne si ju zanesú do komôrky v Karpatoch, a tam z nej cuckajú. Opatrne, aby neskonala a mala dosť síl nato, aby udržiavala pri živote aj svojho nadprirodzeného parazita.

Bratislava síce Balkánom nie je, no KDH sa k nej správalo za ostatných 20 rokov, ako k zhypnotizovanej obeti. Na balkánskych upírov usporadúvala cirkev podľa úradných záznamov ešte v 19. storočí poľovačky vo všetkých kútoch Monarchie. KDH svoju obeť — Bratislavu — vysávalo bez toho, aby sa muselo niekomu spovedať. A za celý ten čas sme nepočuli ani jediné cirkevné varovanie na adresu strany, ktorá sa podľa potreby pýši, alebo vyhráža svojimi „nadštandardnými vzťahmi“ vo Vatikáne. Strany ekumenickej, ktorá pre Plenta Group posvätila predaj mestskej vody a z PKO vynášali ducha minulosti vo figelitkách.

S balkánskymi legendami zdieľa KDH okrem formy aj podstatu. Aj po vlastnej smrti, žije s požehnaním, naďalej.