Ak sme v niečom dôkladne dobehli západoeurópske krajiny, tak je to v čoraz silnejšom odpore k demokracii.

Hneď po roku 89 jej veľká časť ľudí pripisovala vinu za to, že sme začali budovať spoločnosť, v ktorej sa  nerovnosť stala cenou za slobodu. V 90.-tych rokoch boli preto na Slovensku v móde teórie o tom, že „demokraciu nám zaviedli, aby nás mohli okradnúť.“

Demokracia, teda viera, že existuje verejný politický priestor, v ktorom má rovnakú hodnotu každý hlas, sa tak veľmi rýchlo stala terčom ľudí ktorých už viac ako dvacať rokov nikto nepočúva. Stala sa symbolom čoraz menej zrozumiteľného politického života, ktorého hlavnou črtou je umŕtvovanie občanov a zombifikácia verejného priestoru. Obludné formy slovenskej partokracie úspešne pohlitili demokratické inštitúcie krajiny. Jedným z ostatných vrcholov tohto procesu je fraška s tajnou voľbou generálneho prokurátora, ktorá urobila z parlamentu verejný dom, kde sa  biele politické mäso nakupuje v priamom prenose.

Je  pochopiteľné, že verejnosť, ktorá už takmer štvrťstoročie s náboženskou rozpoltenosťou živorí v útrobách konzumnej spoločnosti, aby „sa mali budúce generácie lepšie a nič sme im neprejedli,“ nasmeruje veľkú časť svojej frustrácii na demokraciu. Z legendárnej dvojice „ demokracia a trhové hospodárstvo“ sa nám pred očami stáva symbol útlaku a krádeže. Diktát politických strán a korporácií sa stáva každodennou, neznesiteľnou skutočnosťou. Ich drzosť sme mohli pozorovať naposledy v Opere. Ako vysvetliť občanom, že zvyšujete ceny takmer všetkého a večer odídete na ples korporácie, od ktorej si neprosíme nevkusnú zábavu, ani komické kritéria „významých osobnosti,“ ale lacné telefonovanie?

Na ľudí, ktorí mylne považujú demokraciu za zdroj stále väčšej nerovnosti, môžeme pozerať s ľútosťou, s akou nazeráme na obete konšpiratívneho myslenia. Čo ale s takými, ktorí v Opere boli, sú úspešní, vedia ako tak držať príbor a  zahodia na zem žuvačku?

Aj medzi nimi sa šíri sa  mor nenávisti k  demokracii. Rumunský diktátor Caucescu si po každom stretnutí omýval ruky dezinfekčným prostriedkom. Pán Oliver Andrássy, ktorý si roky robí trápne žarty z pouličných neštastníkov by chcel, aby nemal každý hlas rovnakú váhu. Inak povedané, tí, ktorí vedia, ako má byť spoločnosť úspešnou, by mali rozhodovať o tom, ako má spoločnosť vyzerať. Kam priviedli globalizované elity z najlepších škôl a rodín svetovú ekonomiku, nám už žiaľ pán Andrássy ani ďalší, čo snívajú o diktatúre „slušných ľudí“, nepovie.

Vedia všetci títo „proroci“ od pána Sulíka po pána Andrássyho, že spoločnosť, v ktorej nemajú vo voľbách hlasy rovnakú váhu, nemá nič spoločné s ideálmi slobody a solidarity, ku ktorým sa hlásia? Chápu napríklad, že jedinou zbraňou ľudí, za ktorými nestoja politické a ekonomické gangy je iba to, že ich je stále viac? Že aj napriek miliardám, ktoré strany míňajú kríza-nekríza na kampane, si tieto zatiaľ nemôžu byť isté hlasom každého voliča? A že to je jediná zbraň proti spoločnosti singapúrskeho typu, ktorý zaradila americká ultrapravicová nadácia The Heritage Foundation na čelo krajín s „ekonomickou slobodou,“ pričom Singapur je obyčajnou diktatúrou uvoľneného trhu?

Sociálna dráma, úzkosť, rozpad rodín, spôsobený „mobilitou,“spája v predstavách chudoby a strednej vrstvy demokraciu so svetom, ktorého nie sú súčasťou, ale obeťou. U  ľudí, ako pán Andrássy sa takéto scestné a fašizujúce názory nedajú ospravedlniť ani ich presvedčením, že patria ku  skupine ľudí, ktorá leptá spoločnosť, povedané slovami dizajnéra Maroša Schmidta, ako pleseň v Opere.