Štátnik s múdrosťou filozofa a minulosťou bojovníka (Za Jiřím Dienstbierom)

V pravidelné víkendové rubrice Dopis ze Slovenska vzpomíná Eduard Chmelár na Jiřího Dienstbiera.

Dodnes si myslím, že jedným z najhlúpejších rozhodnutí ČSSD bolo uprednostniť Jana Švejnara pred Jiřím Dienstbierom v zápase o post prezidenta proti Václavovi Klausovi.

Neviem, či by Dienstbier proti Klausovi uspel, viem však, že hodnotový zápas o budúcu tvár nielen Pražského hradu mohol vyzerať celkom inak. Jiří Dienstbier mal totiž rýdzo štátnické vlastnosti, múdrosť filozofa a minulosť bojovníka, schopnosť predvídať a odvahu nepoddať sa. Česká sociálna demokracia v ňom mala osobnosť, aká slovenskej ľavici chýba. Nepoddajný hrdý duch, ktorý na jednej strane statočne odolával brutalite totalitárnej moci, ktorého nezlomilo väzenie, perzekúcia rodiny, nespočetné výsluchy ani domové prehliadky – a ktorý na strane druhej bral svoj disent smrteľne vážne, na rozdiel od Havla alebo Vondru nebol len príslušníkom tieňového establishmentu, no aj v zmenených demokratických podmienkach ostro vystupoval proti nespravodlivosti a „sentimentálnym žvástom“ novej elity.

Keby nebol Jiří Dienstbier nikým iným ako novinárom, aj tak by sa na neho nezabudlo. V šesťdesiatych rokoch ako moderátor populárneho rozhlasového pásma Písničky s telefonem spoluvytváral vôbec prvú kontaktovú reláciu v Československu a najmä v obrodnom roku 1968 vyparatil papalášom svojimi nečakanými telefonátmi v priamom prenose nejeden pamätihodný kúsok. Aj to bol určite dôvod, prečo ho pred desiatimi rokmi Medzinárodný tlačový inštitút zaradil medzi „50 hrdinov slobody tlače“ v 20. storočí. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy mu zakázali publicistickú činnosť a ako kurič mal zostať navždy zabudnutý, no Charta 77, v ktorej pôsobil ako hovorca, mu vliala novú energiu odporu. Stal sa jedným z najprominentnejších Husákových väzňov. Asi najoceňovanejšou je jeho diplomatická činnosť. Jiří Dienstbier bol čímsi viac ako prvým postkomunistickým šéfom československej diplomacie. Stál pri najdôležitejších zahraničnopolitických rozhodnutiach ponovembrovej éry ako bol odchod sovietskych vojsk z Československa, rozpustenie Varšavskej zmluvy, vznik Višegrádskej skupiny, iniciovanie integrácie do európskych štruktúr, budovanie novej diplomatickej služby. Ako minister zahraničných vecí dal tomuto úradu to, čo mu dodnes (či už v Prahe alebo v Bratislave) chýba: rozmer štátnického uvažovania. Dienstbier nebol nijakým úradníkom či pasívnym vykonávateľom vôle prezidenta a premiéra, bol tvorivým politikom, ktorý rozmýšľal o medzinárodných vzťahoch v širších súvislostiach. Nie náhodou bol členom pracovnej skupiny pre reformu OSN.

Nechýbala mu schopnosť predvídať – čo je u dnešných politikov takmer neznámy pojem. Keď sa v novembri 1991 stretol v Štrasburgu na zasadnutí Rady Európy s Hansom-Dietrichom Genscherom (s ktorým si boli veľmi blízki), zveril sa mu šéf nemeckej diplomacie so zámerom uznať nezávislosť Chorvátska. Dienstbiera táto správa veľmi znepokojila a šokovaný mu odvetil: „Neviem, či si uvedomuješ, že toto bude začiatok veľkých problémov na Balkáne.“ V tejto súvislosti sa mi pri mene Jiří Dienstbier vynára jedna osobná spomienka. Pamätám si na tú zúfalú atmosféru, keď som na jar 1999 z pozície šéfredaktora Slova zoči-voči všadeprítomnej mediálnej presile osamotene protestoval proti bombardovaniu Juhoslávie, upozorňoval som na to, že vtedajší líder UCK a dnešný kosovský premiér je obyčajný terorista, ktorého Západ navliekol do obleku, zdokonalil ho v angličtine a urobil z neho svojho spojenca (to len na margo súčasných „šokujúcich“ mediálnych odhalení), varoval pred odtrhnutím Kosova, ktoré si vtedy nikto z politického establishmentu nepripúšťal – pamätám sa, ako v tejto hysterickej atmosfére, kde každé slovo proti vojne bolo označované za extrémistické, zaznel a osviežujúco pôsobil hlas vtedajšieho spravodajcu OSN pre ľudské práva v bývalej Juhoslávii Jiřího Dienstbiera: „Zahájení náletů NATO na Jugoslávii je naprosto nesmyslné, založené na nesprávných a dokonce zfalšovaných důvodech a odhaluje v první řadě problém dosud nevyřešené role Severoatlantické aliance po skončení studené války,“ zdvíhal varovný prst proti celému svetu. Bola to veľká morálna podpora.

Na konci života vášnivo vystupoval proti „fundamentalistickému spochybňovaniu aktívnych funkcií štátu“ a kategoricky oponoval návrhu svojich kolegov z disentu, aby účastníkom protikomunistického odboja boli uznané finančné výhody. „Ani by mi nenapadlo niečo také si uplatňovať,“ protestoval a pripomenul, že mravný zmysel účasti na odboji by tak stratil zmysel. A na margo zástupcov Ústavu pro studium totalitních režimů poznamenal, že títo ľudia sa chcú vyrovnávať s minulosťou, no mali by sa predovšetkým vyrovnať s vlastnou prítomnosťou.

Takto si pamätám Jiřího Dienstbiera. Správneho rovného chlapa, ktorý sa nikdy neopil mocou, jedného z posledných gentlemanov európskej politiky. Muža, ktorý celý život zápasil s realitou a nikdy neprestal snívať. „Dokonalá sloboda nebude nikdy. Vždy bude potrebné byť v strehu proti mocným. V každej spoločnosti sú potrební odvážni samostatní ľudia presadzujúci slobodný a nezávislý hlas,“ hovorieval Jiří Dienstbier. Už chápete, prečo tu bude strašne, ale fakt strašne chýbať?

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.