Na písanie niekoľkých poznámok ku knihe Pierre Bourdieua Sociálne štruktúry ekonomiky nemám žiadny špeciálny dôvod okrem toho, že knihu práve čítam a pripadá mi mimoriadne dôležitá aj vo svetle diskusií v rámci blogu Kriteko. Nejedná sa o knižnú novinku — pod názvom The Social Structures of the Economy bola po prvýkrát v angličtine publikovaná vo vydavateľstve Polity Press v roku 2005. Kniha sa dá vnímať ako zásadná kritika klasickej ekonomickej teórie.

Upozorňujem čitateľky/-ov na dva zaujímavé metodologické momenty analytickej práce  Bourdieua. Po prvé, tento vedec buduje svoje teoretizovanie na základe empirických údajov získaných z rozsiahleho sociologického výskumu. Jedná sa o výskum francúzskeho trhu realít v 80. rokoch minulého storočia, konkrétne výskum kúpy a predaja jednorodinných domov.

Po druhé, Bourdieauho teoretizovanie a prístup k výskumu sú jedinečne interdisciplinárne. Kreatívne spája dve disciplíny: ekonómiu a sociológiu. Toto spojenie nie je samoúčelné a pre  Bourdieua predstavuje kľúčový metodologický nástroj.

Podľa neho z metodologického hľadiska tzv. ekonomické procesy môžu byť adekvátne popísané a analyzované najlepšie za pomoci sociologických metód. Namiesto antagonistického vnímania ekonómie a sociológie ako dvoch samostatných disciplín ich Bourdieu vníma ako dva integrálne komponenty jednej vedeckej disciplíny.

Bourdieu je nemilosrdný vo svojej kritike klasickej ekonómie a jej kategorického aparátu. Ekonómia podľa neho disociuje určité kategórie spoločenských praktík od sociálneho prostredia (poriadku), v ktorom sú tieto praktiky ukotvené. Napríklad ekonomické transakcie sú podľa Bourdieua iba jeden aspekt komplexného sveta sociálnych faktov. Na rozdiel od prezumpcií klasickej ekonómie, ktoré považujú mechanizmus ponuky a dopytu za nezávislé činitele vytvárajúce rovnováhu na trhu, dopyt a ponuku na trhu podľa Bourdieua tvoria externí aktéri (štát, firma, predajca a pod.). Dopyt, ponuka, trh, predávajúci, kupujúci toto všetko sú produkty procesu sociálnej konštrukcie.

Bourdieu ponúka svoj vlastný systém konceptov, ktoré môžu byť základom pre alternatívnu ekonomickú teóriu a pre alternatívne chápanie ekonomických procesov. Sú nimi napríklad koncepty kultúrny kapitál, sociálny kapitál, symbolický kapitál, habitus.

Tým, že „ekonomická“ logika záujmov a ekonomické kalkulácie sú neoddeliteľné od konštitúcie celého ekonomického vesmíru v rámci ktorého sa generujú, prísne utilitaristické motivácie nemôžu plne vysvetliť praktiky, ktoré sú ukotvené mimo ekonomickej sféry. Najmä nemôžu vysvetliť to, ako sa formuje hodnota, na ktorej sú ekonomické kalkulácie vystavané — nemôžu vysvetliť základnú vieru v samotnú ekonomickú hru.

Tento argument sa dá ilustrovať na príkladoch v oblastiach ako sú náboženstvo alebo umenie. Tam sa mechanizmy produkcie a záujmy riadia princípmi, ktoré nepatria do ekonomickej sféry. Žiadna kalkulácia, ktorá sa odohráva napríklad v oblasti trhu s umením, nám nemôže napomôcť porozumieť mechanizmom, ktoré konštituujú umelecký artefakt ako hodnotu, ktorá je potom subjektom ekonomických kalkulácií a transakcií.

Tieto závery majú priamy vzťah k porozumeniu veľmi dôležitých situácií reálneho života. Napríklad rozhodujúci dôvod pre to, že pracujeme, budujeme si kariéru alebo generujeme zisk, podľa  Bourdieua v podstate leží mimo racionálnych kalkulácií, v nejasných, obskúrnych hĺbkach historicky konštituovaného habitu. To znamená, že za normálnych podmienok človek vstáva každý deň do práce bez toho, aby nejako hlboko rozmýšľal o tejto otázke — vstáva do práce tak, ako to robil včera a ako to bude robiť aj zajtra.

Bourdieu takýmto spôsobom priamo spochybňuje zrejmé „pravdy“ klasickej ekonómie. Napríklad to, že jednotlivec je racionálny aktér, ktorý pozná svoje záujmy, kalkuluje a vie, čo má urobiť a aké má prijať korešpondujúce rozhodnutia tak, aby tieto záujmy naplnil.

Bourdieauho teoretizovanie má podľa mňa význam aj vo svetle nedávnej diskusie na blogu Kriteko medzi Ivanom Lesayom a Braňom Žúdelom o „dôchodkovej reforme“. Môžeme vo svetle teoretizovania Bourdieua usudzovať, ako argumentuje Braňo Žúdel, že marginálna daň ovplyvňuje motiváciu ľudí pracovať alebo, že distorzívny efekt daní ovplyvňuje „šetrenie“ ľudí na dôchodok?

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.