Pred pár týždňami oznámila Cameronova vláda v Londýne zvýšenie ročného školného z tritisíc šterlingov na deväťtisíc. Pár hodín nato sa rozzúrená mládež vrhla na sídlo konzervatívnej strany - niečo, čo si v Británii od čias Cromwellovej revolúcie nedovolil nikto. Princ Charles s Camillou to zase schytali na Regent street, cestou na tisíci charitatívny večierok, na ktorom sa kupovalo koncoročné svedomie.

K útokom v Ríme, po ktorých ostal jeden ťažko zranený človek, sa prihlásila Neformálna anarchistická federácia- FAI. Jej "revolučná bunka" nesie meno gréckeho anarchistu Lamrosa Fountasa, ktorého zabila grécka polícia v marci 2010.

Manifestácie v Aténach ukazujú, ako rýchlo sa hnev mení na zúrivosť. Grécka polícia - zasiahnutá "reštriktívnymi opatreniami" rovnako ako ostatní, už akoby nevedela, na čej strane stojí. Svoje boje s odhodlanými bývalými príslušníkmi stredných vrstiev - dnes vyzbrojenými lepšie ako policajti - prehráva.

Stačí na to, aby sme udržali v Európe sociálny zmier a pocit, že nikto v našom spoločenstve nie je zbytočný ani privilegovaný, označiť všetkých, čo odmietajú vedecký kapitalizmus, za teroristov? Naozaj veríme tomu, že štáty amputované o pocit spolupatričnosti budú lepšie skákať na trampolíne nekonečného ekonomického rastu?

Sociológ Ján Keller nedávno pre český deníkreferendum.cz povedal, že je "ľavičiarom" práve preto, aby svet neovládli nové krvavé revolúcie, za ktorými bude stáť totálne zúfalstvo všetkých, ktorí už nemajú čo stratiť. Stojíme pred zvláštnou logikou. Vlády chcú, aby sme sa obetovali za to, že v budúcnosti od nich dostaneme menej kvalitné služby. A možno aj veria, že to občania znesú, lebo podľa nich "chápu strategickú potrebu prispôsobiť sa globálnym zmenám" a v správach údajne vidia, že nám ide po krku Čína a India so svojimi feudálnymi výrobnými spôsobmi a sociálnymi tabu o dôstojnosti človeka.

Na to, aby vznikol v spoločnosti pocit neznesiteľnosti, nie je nevyhnutne potrebné Lukašenkovo počítanie kandidátov opozície v celách KGB ani Orbánov paranoidný mediálny zákon. V spoločnostiach spotreby stačí neideologický podnet. Príkladom je situácia vo Francúzku, kde ťaživá nálada v spoločnosti nenarastá pre politickú diktatúru, ale pre prudko sa zhoršujúcu životnú úroveň.

Ak si vlády myslia, že občania znesú všetko a korporáciám všetko dáme, aby sa, ako hovorí poslanec Tvarožka "kapitál nepreľakol" a premiérka pôjde prestrihnúť pásku vo fabrike, kde je nástupný plat 400 eur, tak už teraz je pre nich neskoro.

V spoločnostiach, ktorých ekonomika funguje na čoraz väčšej spotrebe, musíte ľudskú túžbu po veciach podporovať alebo sa jej vzdať. No nemôžete žiadať, aby ľudia konzumovali viac za menej peňazí a bez pocitu, že za nimi stojí niekto, kto dohliada na systém.

Ak pôjdeme ďalej týmto smerom a podceníme súčasnú dramatickú situáciu, môže sa stať takou výbušnou, že neskôr budeme s ľútosťou spomínať na "extrémnu ľavicu", ktorá iba vysedávala v kaviarňach.