Celosvetová kríza sa síce začala v sektore financií, ale postupne sa rozšírila aj do sektora reálneho hospodárstva. Aby nezamrzol finančný systém, začali národné vlády a medzinárodné verejné inštitúcie najprv vo veľkom zachraňovať banky. Pristúpili však tiež k verejným stimulom reálnej ekonomiky, aby kompenzovali pokles hospodárskej činnosti v súkromnom sektore.

Európska investičná banka v septembri 2008 ohlásila spustenie pôžičkového programu pre malé a stredné podniky v EÚ. Tento sektor ekonomiky mal počas nasledujúcich štyroch rokov profitovať z 30 miliárd eur výhodných úverov (2 a 2 roky po 15 miliardách). Tzv. globálne pôžičky mali podnikom plynúť cez sprostredkovateľské komerčné banky.

Splnili tieto peniaze deklarovaný účel napríklad v krajinách višegrádskej štvorky? Podľa novembrovej správy organizácie CEE Bankwatch iba čiastočne. Napriek grandióznym vyhláseniam predstaviteľov európskych inštitúcií sa peniaze dostali zhruba k jednej tisícine percenta malých a stredných podnikov v regióne.

Z takmer dvoch miliárd eur určených pre V4 na prvé dva roky sa k malým a stredným podnikom dostala zhruba polovica. Zvyšok ostal neprečerpaný buď priamo v EIB, alebo v sprostredkovateľských bankách.

Mohlo by sa zdať, že v čase pochmúrnych hospodárskych prognóz (najmä v oblasti dopytu) a vysokej zadlženosti firiem malé a stredné podniky o pôžičky ani nebudú mať záujem. Podľa prieskumu EK a ECB (s. 37) však takmer polovica malých a stredných podnikov u bánk úver žiadalo, ale uspeli iba čiastočne alebo vôbec.

Ak sa aj pôžičky dostali do reálnej ekonomiky, často smerovali vo vyšších sumách a pomerne veľkým podnikom. Napriek pôvodnému deklarovanému zámeru to bolo niekedy aj do tzv. mid-cap podnikov, ktoré majú od 250 do 3 000 zamestnancov, a idú tak nad rámec definície stredného podniku.

Tak to bolo aj na Slovensku. Výnimoční sme ale boli v inom ohľade. Oproti višegrádskym susedom sa u nás podarilo prečerpať viac globálnych úverov, než bolo Slovensku pôvodne určené a podpísané. Táto európska rarita vznikla tak, že nadnárodné bankové skupiny prečerpali peniaze určené pôvodne pre české a poľské filiálky v pobočkách slovenských.

Dôvody nie sú oficiálne známe. Možné však je, že to súvisí s lukratívnosťou slovenského bankového biznisu, čiže s pomerne vysokými úrokmi a poplatkami. Sú však aj iné možnosti, ktoré ľuďom zvonka ostanú utajené.

Slovenský boom však aktuálne spľasol bližšie k stredoeurópskemu „normálu“ — v roku 2010 sa na Slovensku podpísali úvery za 52 miliónov eur. V rokoch 2008 a 2009 to pritom bolo až 140, resp. 366 miliónov.

Fundamentálna otázka je, prečo ostala značná časť peňazí visieť. Z technického hľadiska sa dá odpovedať jednoducho — lebo mohla. EIB nastavila pravidlá veľmi zhovievavo. Jednak dala bankám na distribúciu fondov kráľovské dva roky od podpisu zmluvy. V kontrakte ďalej EIB nedefinovala pokuty resp. iné sankcie pre prípad, že banka pridelené pôžičky neposunie ďalej podnikom.

Nie je nerozumné domnievať sa, že hromadenie a zdržiavanie peňazí v bankách (hoarding) nebola náhoda, ale zámer. Z hľadiska verejnej mienky je pre európskych lídrov prijateľnejšie deklarovať podporu malým a stredným podnikom. A to napriek tomu, že nastavenie podmienok programu jednoznačne nahráva v prvom rade bankám.

EÚ tak zažíva niečo podobné, ako nedávno USA. Aj tam bolo tzv. kvantitatívne uvoľňovanie, čiže pumpovanie verejných peňazí do obehu, prezentované ako snaha naštartovať reálnu ekonomiku. Rovnako sa ale argumentuje (príklad z Británie), že prinajmenšom časť peňazí iba prispieva k zvyšovaniu bankových rezerv a do sektora reálneho hospodárstva sa nedostane.

V ťažkých časoch krízy a obmedzeného prístupu k likvidite na peňažných trhoch stredoeurópskym bankám pomerne jednoduchý prístup k lacným a dlhým zdrojom spadol ako dar z nebies. Napĺňa sa tak scenár, podľa ktorého európske banky najprv agresívne obnovia svoju kapitálovú základňu. Až potom sa bude môcť priznať, že niektoré dlhy sa prosto nedajú splatiť a treba pristúpiť k ich odpísaniu.

Banky prispeli ku kríze rozhodujúcim spôsobom nielen v USA. Nafukovaním finančných a realitných bublín značný podiel niesli aj v Európe. Napriek tomu sa ukazuje, že kríza im na sile neuberá. Dokonca sa dá bez zveličenia tvrdiť, že v porovnaní s ostatnými sektormi hospodárstva a spoločnosti banky na kríze profitujú.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.