Wikiliek?

Predstava, že média nie sú strážnym psom demokracie, ale vypreparovaným pudlíkom pre oligarchov, politikov a inzerentov, otvára priestor pre projekty ako Wikileaks, píše v pravidelné víkendové rubrice Dopis ze Slovenska Michal Havran.

Takže Wikileaks pustili na verejnosť v nespracovanom stave státisíce dokumentov, ale vlastne v nich nie je nič, čo by sme už nevedeli. Ak je to odpoveď, ktorú vynašiel Biely dom na otázku, čo si verejnosť myslí o tom, že Berlusconi má frajerky, média, peniaze a Taliansko - je to pravda.

Ak tým chceme povedať, že Rusko je fakticky mafiánsky štát - áno, všetci si to myslíme a nie náhodou vydáva nemecké vydavateľstvo Taschen veľkovýpravnú knihu o ruských mafiánskych tetovaniach. Kto ešte nevie, že Sarkozy je neurotik, že Merkelová je „psí čumák“, a že Saudi bojojujú s Iránom o vplyv na Blízkom východe? Všetky tieto, často krát zábavné opisy sme si vedeli predstaviť. Tušili sme, že politici sú v súkromí menej, než obyčajní ľudia, pretože dokážu inštitucionalizovane týrať svoje okolie a majú rozmary nehodné aj detí ruských oligarchov.

Nebolo by však správne, aby sa naše hodnotenie Wikileaks zúžilo na paparazzi politiku. Wikileaks - akékoľvek sú motivácie jej členov a ambície Juliana Assangea - zverejnili aj informácie o závažných zločinoch. Napríklad video z popravy skupiny civilistov - medzi nimi aj reportérov agentúry Reuters - americkými vrtuľníkmi v Bagdade. Wikileaks priniesli informácie o smrti afganských civilistov, ktorí čakali nato, aby si mohli nabrať vodu z cisterny. A dočkali sa leteckého útoku nemeckej armády, ktorá celú aféru s desiatkami mŕtvych tajila. Až do chvíle, keď ich odhalili Wikileaks.

Jedna vec je teda sarkasticky sa posmievať z glosátorských zručností amerických diplomatov. No niečo iné je tvrdiť, že Wikileaks nepredstavuje nič väčšie, ako Smotánka televíznej stanice Americká Diplomacia. Na Assangea dnes na Slovensku útočia tie média, ktoré verejnosť zavádzali o irackých zbraniach hromadného ničenia. Na rozdiel od New York Times sa za to neospravedlnili.

Natíska sa otázka, prečo je vlastne v spoločnostiach, ktoré sa pýšia svojou otvorenosťou, neprípustné zverejniť také informácie, ktoré podávajú veľmi podrobné svedectvo o pokrytectve diplomacie. Treba mať totiž žalúdok na to, aby ste ako americký veľvyslanec prijali pozvanie na súkromnú návštevu u francúzskeho prezidenta, dobre si s ním zajedli, zavtipkovali, urobili dvojznačné narážky na jeho bývalé a budúce manželky, prijali vzácne dary, uistili hostiteľa o vašej úcte a obdive a o hodinu písali do Washingtonu kábel o tom, že Sarkozyho malý syn je ako nevychovaný pes.

Nie je isté, či Wikileaks predstavuje nový žurnalizmus - ako to chce Julian Assange. Podstatou kvalitnej žurnalistiky v dobe, keď netušíte, prečo máte vedieť, koľko mŕtvych zahynulo dnes ráno v havárii autobusu v Bombaji, nie je predávkovanie čitateľov netriedenými správami. Na druhej strane dôvera k médiám klesá. Čitatelia majú často pocit, že z médií sú iba reklamné letáky poprekladané bľabotaním politikov.

Pocit bezmocnosti, predstava, že média nie sú strážnym psom demokracie, ale vypreparovaným pudlíkom pre oligarchov, politikov a inzerentov, otvára priestor pre projekty ako Wikileaks. Možno aj preto dnes Assangea niektoré média kritizujú. Za to, že prináša ľudom v drsnej podobe to, čo oni nie sú schopní priniesť vôbec. A to nie je nič, čo by sme už dávno nevedeli.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.