Procyklické reakcie na krízu vo východnej Európe

Text vznikl jako shrnutí příspěvku na konferenci, kterou organizuje skupina Euromemo, jež sdružuje evropské ekonomy a ekonomky, kteří se zasazují za alternativní hospodářskou politiku v Evropě.

Krajiny východnej Európy zažívajú krízu dvoma rôznymi spôsobmi. Závisí to od toho, aký model akumulácie v nich prevládal pred krízou. Model troch višegrádskych štátov – ČR, Poľska, Slovenska, a rovnako tak i Slovinska, sa zameriaval predovšetkým na vývoz. Ich rast sa do značnej miery zakladal na zvyšovaní dlhu domácností, ktorý prispel tiež k realitnému rozmachu.

S výnimkou ČR dosahovali deficity bežného účtu uvedených krajín kritickú úroveň 5 percent HDP. Napriek tomu nadmerná orientácia na export zapríčinila zraniteľnosť ekonomík týchto štátov, snáď s výnimkou Poľska, ktorého hospodárstvo sa sústredí viac dovnútra.

Do týchto krajín kríza prenikla najmä prostredníctvom rýchleho prepadu exportu. Poľsko dokázalo vzhľadom na omnoho väčšiu váhu domáceho trhu a na dôležitejšiu úlohu domácich podnikov – v porovnaní s ČR a Slovenskom – kríze čeliť lepšie.

Znehodnotenie meny zmiernilo dopad krízy v ČR a Poľsku, zatiaľ čo tento vyrovnávací mechanizmus už neexistoval v krajinách eurozóny – v Slovinsku a na Slovensku. Kvôli úzkemu prepojeniu na nemecký výrobný priemysel je znovuoživenie do veľkej miery závislé na exportnej výkonnosti Nemecka.

Pobaltské štáty a krajiny juhovýchodnej Európy sa vyznačovali modelom tzv. závislej financializácie. Ich rast do značnej miery závisel od prílevu kapitálu. Súkromný dlh rýchlo rástol a úvery sa vo veľkej miere poskytovali v cudzej mene. Uvedené charakteristiky vykazovala aj ostatná višegrádska krajina – Maďarsko.

Základnou črtou tohto modelu akumulácie boli nadhodnotené meny. Oslabili už aj tak dosť zdecimovaný výrobný priemysel a prispeli k veľmi vysokým deficitom obchodnej bilancie a bilancie bežného účtu. V Lotyšsku a Bulharsku sa roku 2007 deficit bežného účtu vyšplhal dokonca nad 20 percent HDP.

Tento model akumulácie nebol dlhodobo udržateľný a ukázalo sa, že je obzvlášť zraniteľný v čase krízy. Pokles prítoku kapitálu a jeho odliv v rokoch 2008-9 tento model položili. Takáto recesia zvykne byť hlboká a dlhá.

V prvej fáze mali exportne orientované krajiny tendenciu prijať niekoľko opatrných a veľmi obmedzených proticyklických rozpočtových politík. Poľsko a Česká republika pripustili zhenodnotenie meny. Druhá fáza sa ale v ČR a na Slovensku vyznačuje presunom k striktnej politike šetrenia. To však nie je dôsledkom výkonnosti ekonomík, ale zmeny vládnych garnitúr.

Pravicové strany a médiá v predvolebnej kampani vyvolali dojem neodvratnosti štátneho bankrotu. Napriek pomerne stále nízkej miere verejného zadlženia táto poplašná kampaň fungovala a pravicové koalície vyhrali parlamentné voľby. Tieto koalície krízu využívajú na prehĺbenie neoliberálnych politík, napr. škrtajú mzdy a pracovné miesta vo verejnom sektore a znižujú štandardy pracovnej ochrany zamestnancov.

Vo financializovaných ekonomikách Maďarska, pobaltských štátov a štátov juhovýchodnej Európy sa procyklické politiky prijali hneď od začiatku. Niektoré z uvedených krajín zažiadali o podporné programy Medzinárodného menového fondu a EÚ (napr. Maďarsko, Lotyšsko, Rumunsko, Srbsko, či Bosna a Hercegovina). Kombinácia podmienok MMF a EÚ s domácimi politikami bola vo viacerých krajinách podobná – hlavnou prioritou bola stabilizácia výmenného kurzu.

Takéto podmienky požadovali zahraničné banky, ktoré nechceli, aby sa ich aktíva v regióne znehodnotili. Podmienky rovnako vyhovovali strednej triede, ktorá bola enormne zadlžená v cudzej mene. Viac než Medzinárodný menový fond na udržaní výmenného kurzu trvala Európska komisia.

Namiesto devalvácie sa tak realizovali deflačné politiky. Zamerali sa na škrty miezd (najmä vo verejnom sektore) a na znižovanie sociálnych výdavkov. Vďaka týmto politikám sa podarilo znížiť deficit bežného účtu, ale zároveň prehĺbili recesiu a zvýšili bremeno dlhu. Rovnako neadresovali problém slabého sektora výroby, ktorý stál na počiatku mnohých súvisiacich ťažkostí.

Situácia v prvej skupine krajín naďalej do veľkej miery závisí na úspechoch a pádoch nemeckého hospodárstva. Druhá skupina krajín sa dostala do slepej uličky. Bremeno takzvaných protikrízových politík sú nútení znášať námezdní -é pracovníci-čky, zamestnanci-kyne verejného sektora (najmä ženy) a sociálne zraniteľné skupiny (dôchodcovia-kyne atď.)

Napriek negatívnym sociálnym dopadom vo väčšine týchto krajín nie je bežné protestovať, hoci pár pokusov zamestnancov verejného sektora bolo zaznamenaných, najmä v Rumunsku. Dnes, 8. decembra, štrajkujú odborári v Českej republike.


Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.