Pozornosť verejnosti a médií priťahuje počas každých komunálnych volieb predovšetkým súboj politických titanov v Bratislave.

Od bratislavského výsledku sa odvíjajú interpretácie všetkých ostatných výsledkov, politické strany si na jeho základe môžu budovať nové legendy, média majú nové terče. Iba Bratislavčania chodia už tridsať  rokov v rovnakých električkách.  

Bratislava určuje aj politickú farbu krajiny. Už takmer štvrťstoročie  v nej vládnu všakovaké odnože pravicových kartelov. Už dvadsať rokov majú Bratislavčania pocit, že sú nie len bohatší, krajší, vzdelanejší a do Pandorfu chodia častejšie ako zvyšok krajiny, ale že sú striedavo buď predvojom civilizácie, alebo pretoriánskou gardou kultúrnosti. Neprekáža im, že nemajú kde parkovať.

Tohtoročné voľby sú nadmieru zábavné. Zárukou nestrannosti a odbornosti má byť Magda Vášáryová, ktorú podporuje zhluk vládnych strán. Ktovie, či sa jej nechcú iba definitívne zbaviť. Napriek tomu by sa mohlo zdať, že časti voličov táto malomocenská transparentnosť prekáža menej, ako ich intímne presvedčenie, že Milan Ftáčnik je pod hypnotickým vplyvom Temného pána zo Súmračnej. A zvykli si, že technické pamiatky v meste, kde mohli byť galérie, koncertné sály zbúrali firmy tak blízke súčasnému magistrátu.  

Pravica by chcela z boja o Bratislavu urobiť iracionálne gesto. Chce presvedčiť voliča, že Vášáryová predstavuje  všetko, čo máme v našom meste radi — gaštanové pyré na Korze, výklad v antikvariáte nebohej pani Steinerovej, nezamietnuté lístie na Hviezdoslavovom námestí. A tešíme, že nám mesto s trinástou najvyššou životnou úrovňou v únii dodnes neurobilo jediný park, v ktorom by boli chodníky bez asfaltu a lavičky s pekným kovaním. Milan Ftáčnik musí teda stelesňovať  všetko racionálne zlo — počnúc členstvom v spoločenstve empirických zločincov — KSČ, končiac opovrhnutiahodným šéfovaním Petržalke — kde vlastne nebývajú skutoční Bratislavčania, ale cépečkári.  A je nám už jedno, že môžeme ísť na kávu iba do hangárov na predmestiach.  

Predstava, že by Milan Ftáčnik alebo Ján Budaj porazili Vášáryovú, desí mnohých viac, ako to, že Bratislavčania nemajú kde plávať, ani športovať. A radšej ostanú bez olympijského bazéna s Vašáryovou, ako by chodili plávať za Ftáčnika alebo Budaja. Je to predsa otázka zásad. A vkročiť do komunisticko — eštébackého bazéna sa  nepatrí. 

Všetkým tým, ktorí sa viac boja liberálneho  petržalského starostu Ftáčnika  a bývalého revolučného tribúna Budaja, ktorý sa stal obeťou intríg samozvaných „demokratov od prvej hodiny“,  všetkým tým, ktorí sa nechávajú vmanipulovať do ideologického výkladu riadenia hlavného mesta členského štátu Únie, treba pripomenúť iba jeden detail. Magdu Vášáryovú podporujú — okrem SaS a Mostu — tie isté strany, ktoré si z Bratislavy urobili kasíno dávno predtým, ako sa tu objavili nejakí záujemcovia o jeho výstavbu. Ak je tento stav vizitkou politického postoja, tak potom netreba s pravicou zápasiť. Stačí ju ľutovať.