Kto mlčí o makroekonómii

Milan Vaňko

Otázka funkce peněz je spojena s jistou formou mytické víry. Na jedné straně stojí názor, že je třeba především kontrolovat efektivní množství financí v oběhu, proti tomu je přístup, který říká, že základní úlohou peněz je udržení sociálního smíru.

Juraj Karpiš vo svojom komentári Kto si pletie kapitál s obyčajnými peniazmi v denníku SME píše o ostrove v Mikronézii, kde obyvatelia používali veľké kamene ako peniaze. Po tom, ako sa ostrov dostal pod kontrolu Nemecka, Nemci pomaľovali kamene čiernymi krížmi, čo ostrovanov donútilo pracovať pre Nemcov výmenou za prísľub zmazania krížov.

Príbeh je to vskutku zaujímavý. Horšie je to s analógiou, ktorú sa snaží autor načrtnúť:

„Absurdné? S výsmechom „primitívnych“ ostrovanov opatrne. Kto verí v schopnosť centrálnej banky zvyšovať blahobyt spoločnosti stimuláciou ekonomiky „lacnými peniazmi“ alebo očakáva úspech kvantitatívneho uvoľňovania, smeje sa sám na sebe.

Kým ostrovania verili, že pomaľovaním kameňov schudobneli, on verí, že vyrobením nových žetónov zbohatneme. Podlieha rovnakému klamu — pletie si reálny kapitál s obyčajnými peniazmi.“

Naozaj? Skutočne si autor myslí, že za politikou kvantitatívneho uvoľňovania je viera, že bohatstvo krajiny je dané množstvom peňazí v obehu? Napriek článku predpokladám, že to tak nie je a autor má dostatočný prehľad súčasnej makroekonómie.

V takom prípade autor istotne vie, že vplyv peňazí na reálny produkt v krátkodobom horizonte nie je v mainstreamovej ekonómii kontroverzný. A to bez ohľadu na to, či je nám bližšie vysvetlenie tohto javu v podaní Roberta Lucasa, ktoré spočíva v krátkodobej neschopnosti ekonomických subjektov úplne odlíšiť vývoj celkovej cenovej hladiny od vývoja individuálnych cien, alebo vysvetlenie nových keynesiáncov ako Romer a Mankiw, v ktorom hrajú úlohu nepružné mzdy a ceny a iné nedokonalosti trhu.

Je len samozrejmé, že sa noví klasici a noví keynesiánci, ktorí predstavujú dve hlavné školy súčasnej makroekonómie, len ťažko dohodnú na tom, či by sa mala vláda pokúšať stabilizovať výkyvy ekonomiky alebo nie. Na čom sa však mnohí ekonómovia z oboch škôl dokážu dohodnúť, je politika inflačného cielenia.

Podľa tejto politiky je jediným cieľom centrálnej banky udržiavať stabilnú nízku mieru inflácie. Koncentrácia na infláciu je práve dôvod, prečo túto politiku podporujú noví klasici ako Lucas, a ktorí v nej vidia naplnenie myšlienok monetarizmu.

Keďže však aj v novokeynesiánskom videní sveta je ekonomika pod potenciálom spojená s dezinfláciou, a naopak ekonomika nad potenciálom so zrýchľujúcou sa infláciou, monetárna politika sledujúca stabilnú nízku mieru inflácie bude za normálnych okolností stabilizovať v duchu keynesiánstva výkyvy outputu od svojho potenciálu.

O pokračujúcom trende dezinflácie a historicky najnižších hodnotách jadrovej inflácie v Spojených štátoch som v krátkosti informoval naposledy. Hoci FED necieli infláciu explicitne, ako to robí napríklad ECB alebo Bank of England, je jasné, že spomínaný vývoj inflácie by si vynútil reakciu, aj keby FED cielil infláciu striktne. Je síce pravda, že FED využíva v súčasnosti aj netradičné nástroje, ale to je spôsobené najmä vyčerpaním tradičných nástrojov.

Juraj Karpiš má pravdepodobne na problematiku iný názor a to je úplne v poriadku. Ja sám som argumentoval, že kvantitatívne uvoľňovanie nemusí byť účinné. V poriadku však už nie je, keď sa laickej verejnosti podsúva smiešny názor, že niektorí ekonómovia podporujú politiku FEDu preto, že veria, že zvýšením množstva peňazí zvýšia bohatstvo krajiny a „pletú si tak reálny kapitál s obyčajnými peniazmi“.

V skutočnosti niektorí ekonómovia zastávajú názor, že voľné kapacity a vysoká nezamestnanosť v ekonomike predstavujú pre spoločnosť príliš veľké ekonomické a sociálne straty a centrálna banka by mala využívať dostupné nástroje na minimalizáciu týchto strát. Iní zas len veria, že FED musel konať v záujme zachovania stabilnej nízkej miery inflácie. To sme sa však z článku Juraja Karpiša nedozvedeli.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.