Akokoľvek absurdne to znie, presne taký dojem som mal pri čítaní komentárov v poslednom období. Aktuálnou udalosťou bol samit krajín G20. Témou číslo jedna bolo rozhodnutie amerického FEDu kúpiť americké vládne dlhopisy v hodnote 600 mld. dolárov. A naozaj, útoky proti tomuto rozhodnutiu v podaní krajín G19 a politických komentátorov odrážali ekonómovia, ktorí majú ďaleko od slepého obdivu k USA, ešte ďalej od sympatií k FEDu, a ktorých mnohí považujú za viac či menej radikálnych.

Začnime tým, čo v súčasnosti najviac trápi USA. James Surowiecki píše o dvoch základných a vzájomne prepojených problémoch. Po prvé, spotrebitelia sa v priebehu uplynulého desaťročia príliš zadlžili. Po druhé, v dôsledku krízy a nezamestnanosti prevláda opatrnosť. Spotrebitelia menej míňajú a firmy sa boja rozširovať, investovať a zamestnávať (jednoduché grafické znázornenie situácie nadmerných úspor predstavil Paul Krugman).

Podľa Surowieckeho by hospodárstvu, ktoré funguje pod svoj potenciál, pomohla mierna inflácia. Očakávanie rastu cien v najbližších rokoch by zmenilo celkovú dynamiku. Ľudia by viac míňali a firmy investovali, pretože inak by nimi držané peniaze strácali na hodnote. Inflácia by tiež pomohla dlžníkom — skutočné dlhové bremeno by sa rastúcimi cenami znížilo.

V podobnom zmysle o potrebe inflácie v súčasnej dobe píše Michal Polák: „Ak by ceny začali rásť, znamenalo by to pokles reálnej úrokovej miery, a keďže tá je dnes na nule, dosiahla by sa tá žiadaná úroková miera záporná, čiže postupne by napokon dopyt po pôžičkách mohol znova narásť.“ O tom, že v čase krízy sa treba obávať viac deflácie, než inflácie, na Kriteku už výstižne argumentoval Milan Vaňko.

Čo teda robí americká centrálna banka FED, aby nepriaznivému vývoju zabránila? Realizuje druhú fázu „kvantitatívneho uvoľňovania“ (QE2). Podstatu a obsah tejto menovej politiky zrozumiteľne pomenúva Robin Hahnel (preklad Michal Polák): FED tento druh menovej politiky podniká často — bežne sa nazýva „operáciami na otvorenom trhu“, pretože dlhopisy FED nakupuje na trhu, ktorý je „otvorený“ všetkým, ktorí ich chcú nakúpiť či predať. Jediný dôvod, prečo sa v tomto prípade rozšíreniu množstva peňazí pomocou operácie na otvorenom trhu dáva špeciálny názov „kvantitatívne uvoľňovanie“ spočíva v tom, že FED pri týchto operáciách za bežných okolností nakupuje krátkodobé dlhopisy — tie, ktoré sú splatné za 30, 60, či 90 dní, alebo povedzme za rok. Tentoraz sa FED úmyselne rozhodol urobiť niečo, čo robieva zriedka, nakúpiť dlhopisy, ktoré sú splatné za 10 až 30 rokov. To je známka, že si FED uvedomuje, že potenciál bežných operácií na otvorenom trhu sa vyčerpal.

Čiže v stručnosti — americká centrálna banka nákupom dlhodobých dlhopisov zvyšuje množstvo peňazí v ekonomike, aby zrazila dlhodobé úrokové miery, vo viere, že tým podporí ochotu spotrebiteľov míňať a firiem investovať. To by prispelo k znovuoživeniu hospodárskej aktivity.

Každý normálny ekonóm a ekonómka chápe logiku QE2. Všetci ekonómovia, ktorých citujem v tomto príspevku, zároveň explicitne uvádzajú, že QE2 je síce politika správna, ale nepostačujúca. Suma 600 mld. dolárov sa síce laikom zdá obrovská, Dean Baker ale tvrdí, že ani zďaleka nie je taká vysoká, akú by si situácia vyžadovala. Podľa Bakera je tiež chybou, že sa FED rozhodol nevyužiť politiku priameho inflačného cielenia, napr. vo výške 3 — 4 percent.

Podľa Poláka sa ďalej môže stať, že ak aj FED napumpuje tieto peniaze do bánk, odtiaľ sa ďalej už nedostanú. Niektorí ekonómovia by za efektívnejšie riešenie považovali novú aukciu vládnych dlhopisov — FED by tak priamo úveroval vládu a tá by mohla ekonomiku podporiť priamo rozpočtovými stimulmi. Podľa Marka Weisbrota treba obviňovať nie FED, ale Kongres a prezidenta, a to práve preto, že neboli schopní ekonomiku naštartovať rozpočtovými opatreniami. Fiškálnu expanziu by podporili i Paul Krugman a Robin Hahnel.

Aktuálnu ekonomickú situáciu charakterizuje množstvo paradoxov. Intuitívny odpor voči rastu cien síce v normálnych časoch možno považovať za osožný, ale teraz je kontraproduktívny (viac v Surowieckého článku). Hoci miera zadlženia je nadmerná, recept je… tlačiť peniaze a míňať ešte viac.

Na súčasnej ekonomickej diskusii je však najzarážajúcejšie, že štandardnú, rozsahom miernu politiku v podstate konzervatívneho FEDu musia obhajovať progresívni ekonómovia a ekonómky. Kríza priniesla zmätok, ktorý do politiky vyplavil regresívne merkantilistické prístupy Nemecka či Číny, alebo šialené nápady vrátiť sa k zlatému štandardu.

Preto dnes neprekvapí, keď progresívny ekonóm alebo ekonómka obhajuje QE2. Napriek kritike z vlastných radov to ale neznamená, že by nevideli za roh. Rozhodnutie FEDu má, samozrejme, aj významné medzinárodné dopady a súvislosti (ešte pred samitom G20 o nich písal napríklad Kevin Gallagher). Z práce citovaných ekonómov vyplýva, že si ich uvedomujú a ich ambíciou určite nie je skončiť ako apologéti centrálnej banky.

Na blogu Kritická ekonómia sa v najbližšom čase chystáme písať aj o perspektíve rozvojových krajín, o „menových vojnách“, budeme sledovať, či QE2 funguje alebo nie, čo proti kríze (ne)robia ostatné krajiny, v skratke — budeme sa venovať zaujímavým témam. Najprv sme ale cítili potrebu ujasniť si základné pojmy.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.