Vyučujúci odkaz Svatoplukovej sochy

Štefan Markuš

V pravidelné rubrice Dopis ze Slovenska se bývalý slovenský velvyslanec v Maďarsku zamýšlí nad tím, kterak se mohou tisícileté dějiny populisticky propojovat se současnými událostmi.

Keď som odovzdával poverovacie listiny veľvyslanca prezidentovi Gönczovi (v r. 1999), opýtal sa ma, či som urážlivý, lebo vraj predchádzajúci premiér našej vlády (V. Mečiar) sa pred časom takým prejavil. „Takú neresť u mňa zatiaľ nespozorovali“ — odvetil som. Pointu otázky som však v danom okamihu nepochopil. Zaviedol ma do zasadačky a ukázal monumentálne plátno maďarského maliara Mihálya Munkácsyho (1844-1900), Obsadzovanie domoviny (Honfoglalás). Znázorňuje príchod vojvodcu Árpáda (895-896) do Karpatskej kotliny. Na obraze prvý syn Svätopluka, Mojmír II., víta vojvodcu Árpáda a jeho družinu a jeho slovanskí nevoľníci v pokľaku dávajú úctu dobyvateľovi. Pohľadom na plátno som porozumel predchádzajúcej otázke a vytušil som, prečo sa asi slovenský politik urazil. Prezident Göncz komentoval obraz tak, že maliar si dovolil evidentnú mystifikáciu dejín. „Takto to určite nebolo“, lebo Munkácsy k Árpádovi primaľoval svojho priateľa, spisovateľa Móra Jókaiho (1825-1904). Treba si uvedomiť, že medzi príchodom zakladateľa Árpádovskej dynastie a spisovateľskou činnosťou Jókaiho je tisícročný odstup. Namaľovaný výjav teda nevystihuje ani len pravdepodobnosť historickej udalosti. Je mystifikáciou skutočnosti. Obraz je ale pekný a namaľoval ho slávny umelec. Preto je vzácny a neodstrániteľne zdobí stenu jednej siene Maďarského parlamentu.

V súvislosti s príbehom prichádza na myseľ asociácia so sochou kráľa Svätopluka na bratislavskom hrade. Nemohla by socha majstra Kulicha poslúžiť ako evidentný dôkaz o tom, ako sa aj slovenské dejiny mystifikujú? Čo tak vodiť školské deti na exkurziu hradného nádvoria a namiesto jednej hodiny dejepisu ich poučiť o minulosti. Nedávnej aj veľmi dávnej. Pedagógovia by mohli študentom vysvetľovať, že „Pozrite sa, žiaci a žiačky, takto to určite nebolo. Kráľ Svätopluk určite nesedel na koni s podkovami, na hlave nikdy nemal takú korunu, nosil úplne inú zbroj a jeho štít mal určite iné znaky.“ Pri interpretovaní artefaktu by neexistovali žiadne obmedzenia. Socha umožňuje predsa kreatívne vyučovať o súčasnom dianí na Slovensku, najmä o tom, ako sa kultúra prepája s aktuálnou politikou. Svedčí o tom, že tisícročné dejiny možno populisticky prepájať s udalosťami dneška. Viete si predstaviť lepšiu hodinu dejepisu?

Takže, môj návrh znie: Ponechať sochu tam, kde je, a využiť ju v pedagogickom procese. Bude vizuálnou formou vychovávať mladú generáciu a poúčať ju o tom, čo dokážu historizujúci politici spolu s politizujúcimi historikmi realizovať na teritóriu demokratického Slovenska.