Eskamotéri

Radovan Geist

V pravidelné víkendové rubrice Dopis ze Slovenska se politolog Radovan Geist táže, jak nejlépe ukončit eskamoterské vystoupení slovenského vládního kabinetu, jehož hlavním číslem je salto mortale.

Bruselská misia novej premiérky a ministra financií skončila presne tak, ako musela. Realistom bolo jasné, že politická cena za úplné zablokovanie takzvaného eurovalu je privysoká na to, aby ju bola nová vláda ochotná zaplatiť. Našťastie. Rovnako jasné bolo, že na našu snahu získať špeciálne podmienky desať minút po dvanástej, dostanú zdvorilé, ale rozhodné nie. Toto tragikomické číslo však bolo pravdepodobne potrebné, aby mohli dokončiť politické salto mortale od absolútneho odmietania Európskeho finančného a stabilizačného nástroja, k jeho tichému podpisu.

Komickým bolo, s akým prekvapením konštatovala premiérka dávno známy fakt, že politické dohody treba plniť, v opačnom prípade je cena obrovská. Na zoznámenie sa s európskymi lídrami svojej politickej skupiny (Juncker, Barroso, Van Rompuy pochádzajú s tej istej stredo-pravej, konzervatívnej EPP, ani nehovoriac o Merkelovej či Sarkozym) si však mohla vybrať lepšiu príležitosť. Tragickým aspektom zas je, že slovenskí vládni predstavitelia zas potrebovali skryť svoju politickú chybu (lebo radikálne, argumentmi nepodporené odmietanie eurovalu pred voľbami, bez formulovania realistickej alternatívy, proste politickou chybou bolo) za zástenu „zlého Bruselu“, ktorý nás núti splniť záväzky.

Tragický tón ešte zosilnie, ak čítate medzi riadkami vyhlásení európskych politikov. Barrosove slová o solidarite, ktorá má dva smery, a Slovensku, ktoré ju určite raz bude potrebovať, pripravovaná správa europoslanca Lamassoura o financovaní stratégie Európa 2020, v ktorej sa píše o hádkach okolo pomoci Grékom ako smutnom pripomenutí oslabovania európskej solidarity, upozornenia komisára Rehna, že záväzky si treba plniť... naznačujú, že v rokovaniach o budúcom európskom rozpočte a regionálnej politike budeme môcť solidaritou ťažko argumentovať.

Radičová a Mikloš teda európskym kolegom sľúbili, že sa o finančnom stabilizačnom nástroji i pôžičke Grécku porozprávajú dnes na vláde, a náš podpis teda čoskoro pribudne. Na posednú chvíľu sa ešte premiérka pokúsila nastaviť trochu priehľadnú politickú pascu, keď poslancov Smeru verejne vyzvala, aby v Národnej rade pri rokovaniach o pôžičke Grékom a národnom príspevku ku garanciám v eurovale hlasovali za. Nuž áno, ak Smer-SD doteraz tvrdí, že sú to dobré, alebo aspoň potrebné kroky, potom by ich nemal mať problém podporiť. Ak, v dobrej slovenskej tradícii, celú otázku opäť zbytočne nespolitizuje. Z pohľadu premiérky je to však tak trochu nešikovné gesto — buď naznačuje, že chce „vinu“ za (potrebné a dobré) rozhodnutie zvaliť na Smer, pretože sama sa s ním nestotožňuje (čo je trochu paradoxné, keďže ho podpisuje jej vláda), alebo sa obáva, že nedokáže zabezpečiť plný súhlas svojich koaličných poslancov, a tak vopred verbuje najsilnejšiu stranu opozície.

Posledným zastieracím manévrom obratu sú „podmienky“, ktoré sme si pre podpis stanovili. Pripomína to bývalého premiéra Fica, ktorý počas rokovaní o pôžičke Grécku prišiel na poslednú chvíľu so „zásadnou“ požiadavkou, aby Gréci začali šetriť, škrtali výdavky, konsolidovali rozpočet. Odhliadnuc od toho, že od vraj sociáldemokratického politika by človek čakal trochu inú rétoriku, keď už nie idei (nuž ale, nebola by to prvá zvláštnosť slovenskej sociálnej demokracie) to bola požiadavka absolútne legitímna. Jej chybičkou bolo, že zaznela hodný čas po tom, čo podobné veci žiadali Nemci a mnohí ďalší kľúčoví hráči. Nuž ale, zas sme raz tvorili dejiny...

Tento krát žiadame dohodu eurozóny o reforme bankového sektora a ratingových agentúr, zmena spôsobu, akým Eurostat zbiera a kontroluje údaje o hospodárení členských krajín, či mechanizmus riadeného bankrotu neúmerne zadlžených krajín. Presne o tom sa na európskej úrovni hovorí minimálne dva mesiace. Takéto opatrenia obsahuje návrh posilnených pravidiel hospodárskeho riadenia z dielne Komisie, žiada to Nemecko... Najistejšie je stanoviť si podmienky, o ktorých už vopred môžeme predpokladať, že budú na 90% splnené. Akurát si budeme musieť počkať, ako je to zlučiteľné s Miklošovým odmietaním „zvyšovania kompetencie Bruselu pri schvaľovaní národných rozpočtov“.

Takže späť k otázke: Ako najlepšie ukončiť eskamotérske vystúpenie, ktorého hlavným číslom je politické salto mortale? Hrmotným vykopnutím otvorených dverí.