O slušných nadľuďoch a chýbajúcich víziách

Marek Šedo z partnerského Poleblogu píše o nešťastném pojetí „slušnosti“, která se podle něj stala pouhým marketingovým heslem, za nímž se neskrývá žádný obsah. Zato bývá hojně zneužívána k nálepkování politických oponentů.

Na všetkých protestoch s názvom Za slušné Slovensko som sa zúčastnil a nikdy som nevolil a ani nebudem voliť SMER-SD či SNS. Samotné zhromažďovanie, politickú angažovanosť a masové protesty považujem za najdôležitejšie prvky demokracie. A som hrdý, že som mohol byť súčasťou masy, ktorá sa postavila proti arogancii súčasnej vlády a odsúdila brutálnu vraždu dvoch mladých ľudí. Zároveň som však nešťastný z toho, že som tieto slová musel napísať. Nie preto, že by neboli pravdivé, ale zo vsugerovaného pocitu, že by som sa mal za svoj nasledujúci komentár hanbiť a ospravedlňovať. Že ak napíšem niečo kritické, prestanem byť členom slušnej časti tohto národa. Aj kvôli tomu vznikal tento článok dlhší čas, jeho zverejneniu predchádzalo permanentné redukovanie a pridávanie, neistota a strach.

Počas prvej spomienky – zapálenia sviečky za Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú, som pocítil niečo, čo sa už počas protestov nikdy nezopakovalo. Osamelo stojac pri horiacich sviečkach na námestí SNP som zrazu začul zvoniť zvon. Okamih spirituálnej transcendencie, memento. Na následnom tichom pochode sa mlčiaci dav premenil na ticho pred búrkou a celým mestom prechádzala vibrujúca energia. Bolo to hrmenie ticha. A ešte do tretice hral pre mňa zvuk vo vzťahu k protestom dôležitú rolu. To už som opäť stál na námestí SNP a počúval rečníkov. V diaľke opäť spieval zvon a opäť mohol celej scéne dodať osudový nádych. Ale nedodal, nikto si ho nevšimol. Okamih neporozumenia, emócia sa stratila a naše cesty sa rozišli.

Slušnosťou ku svetlým zajtrajškom
S čím mám teda problém? So slovíčkom slušnosť. Slušnosť sa dnes stala zaklínadlom, mantrou, nálepkou a prostriedkom vymedzenia sa voči nejakej skupine obyvateľstva. „Nebuďme ako oni,“ píše Štefan Hríb vo svojom článku. Na jednej strane by sme sa mohli reklamnému mágovi, čo prišiel s názvom „Za slušné Slovensko“, poďakovať. Veď rečami o slušných Slovákoch nás tu dlhé roky oblažovali len naši holohlaví spoluobčania, neoľudáci a kresťanskí fundamentalisti. Ukradnúť im agendu, to bolo veľmi šikovné. A možno aj trochu desivé. Pokiaľ si totiž nejaká skupina obyvateľstva uzurpuje výhradné právo na morálne hodnotenia, na definovanie toho, čo je slušné, normálne, morálne a čo nie, ak sa stavia do pozície sudcu a vymedzuje sa voči „tým druhým“, tak sa dostávame na veľmi tenký ľad. Dnes je celý mediálny priestor zahltený touto vágnou a zjednodušujúcou dichotómiou. Zúfam si. V prípade, že niekto nezapadá do našej kategórie slušnosti, okamžite sa stáva neslušným. V tom prípade ide slušnosť bokom.

Skúsme sa však pozrieť na celý názov: „Za slušné Slovensko!“ Aký je jeho odkaz? Prostý. Jasne implikuje, že jeho cieľom je dosiahnutie slušného Slovenska. Možnosťami, ako toto „slušné“ Slovensko dosiahnuť, sa stali rekonštrukcia vlády alebo predčasné voľby. Rekonštrukcia vlády už prebehla, o jej výsledku si môže urobiť obrázok každý sám. V prípade predčasných volieb sa môžeme pýtať, ktorá zo strán s reálnou šancou dostať sa do parlamentu, preto teraz nebudem spomínať Progresívne slovensko a ani stranu Spolu, by mala túto slušnosť reprezentovať.

Slušnosť nadovšetko
Je jasné, že nejde o žiadnu zo strán súčasnej vládnej koalície. Oprávnene. Potom je tu Marián Kotleba a jeho gang, ktorý je, našťastie, neprijateľný pre všetky strany v parlamente. Teda, až na Borisa Kollára, konšpirátora s blízkym vzťahom k mafii. SMK, strane naviazanej na toho Viktora Orbána, sa takisto netreba hlbšie venovať.

Foto_fb_zaslusneslovenskoProtivládní protesty na Slovensku se zaštítily právě pofidérním pojmem "slušnost". Jak přitom upozorňuje Marcel Šedo, opoziční strany vykazují mnohdy stejně "neslušné" chování jako ty vládní. Foto FB @zaslusneslovensko

Pristavím sa len pri troch stranách, ktoré sú dnes mnohými pravičiarmi považované za slušnú, demokratickú alternatívu súčasnej vlády. Najskôr SaS. Richard Sulík sa v minulosti stretával s Kotlebom, čo by ho takisto malo z tej mýtickej slušnej spoločnosti diskvalifikovať, nehovoriac o jeho predpovediach o uväznení Angely Merkelovej, o jeho fandení Alternatíve pre Nemecko, zavádzajúcich prieskumoch, homofóbnych vyjadreniach a rasizme. Keď už sme pri neslušnosti voči novinárom, vulgárne výroky na ich adresu zazneli aj od Sulíkovej pravej ruky, Galka. Pripomínať treba aj odpočúvanie novinárov počas vlády Ivety Radičovej, v ktorej mala SaS pod palcom Ministerstvo obrany.

Kritériá slušnosti nespĺňa ani Igor Matovič. Skúsme teraz ignorovať jeho správanie sa v parlamente, napríklad sypanie injekčných striekačiek na hlavu Martina Poliačika a nadužívanie vulgarizmov, a zamerajme sa na „jádro pudla“. Matovič je v súčasnosti podozrivý z krátenia daní, dostal sa do rozporu so zákonom o nezlučiteľnosti funkcií a nelegálnym spôsobom nahrával a zverejnil rozhovor s Radoslavom Procházkom. To je dostatočný počet káuz na bojovníka proti korupcii. Okrem toho sme boli z jeho strany svedkami niekoľkých tvrdení, ktoré nedokázal podoprieť žiadnym konkrétnym dôkazom (aktivisti platení ministerstvom vnútra, hrozba fyzickej likvidácie zo strany SNS atď). A argument, že proti Matovičovi stojí Fico, je alibistický a nesprávny. Iní pravicoví politici, ako Radičová, Figeľ, Dzurinda, niežeby boli svätí, sa k takýmto mrzkým spôsobom nikdy neznížili.

Neinak je tomu aj v KDH, kde sa kandidáti na predsedu oddávali sporu o tom, kto je väčší kresťan. Azda sa dočkáme aj inkvizície. A nezabúdajme na Hlinu a jeho slávny fyzický útok na Martvoňa. To bolo mimoriadne slušné. Povedzme si to na rovinu, koalícia dnes vládne len vďaka tomu, že na čele opozičných strán stoja rovnako neslušní ľudia. Posledným klincom do rakvy slušnosti však boli vulgárne, hoci do istej miery pochopiteľné vyjadrenia protestujúcich na adresu organizátorov po zrušení zhromaždenia. Moralistický domček z kariet sa zrútil a odhalil svoje vnútro. Stalo by sa Slovensko po predčasných voľbách slušnejšou krajinou? Nie. Rovnako, ako sa ňou nestalo po rekonštrukcii vlády.

Síce nerád, ale musím súhlasiť s Eduardom Chmelárom, tá toľko vzývaná slušnosť je morálny gýč. Gýčom je preto, pretože za svojou ušľachtilou fasádou ukrýva prázdnotu. Slušnosť totiž nie je politická agenda či vízia a ani konkrétne zlepšenie spoločnosti. Dokonca to nie je ani idealistické „love and peace“, ktoré sa v 60. rokoch nielen hlásalo a praktikovalo na happeningoch, ale aj prenikalo všetkými požiadavkami, malo symboly, špecifickú kultúru a reálnu, hoci naivnú, víziu na zmenu celej spoločnosti. Tu je to naopak. Slušnosť umožnila SMERu ukázať prstom na opozíciu a pýtať sa, či toto má byť tá slušná alternatíva. Slušnosť rozdeľuje a opovrhuje: slušní supermani – neslušní podľudia. Slušnosť je marketingové heslo.

Slušnosť nestačí
Prečo som vlastne spomínal to mlčanie, tie zvony, tú pietu a tichý hnev? Pretože celá táto udalosť bola doslova preplnená emóciami. Tieto emócie vznikli na základe ruptúry v spoločnosti, veľkej dejinnej udalosti, po ktorej už krajina nikdy nemala byť taká, aká bola predtým. Všetci sme mali pocit, že sa deje niečo transcendentné, niečo, čo presahuje naše všedné imanentné prežívanie. Vzduch bol plný pulzujúcej elektriny. Zdalo sa, že je možné všetko, že sa všetci spojíme a spoločnými silami začneme zdola meniť a pretvárať spoločnosť. Stotisíc ľudí v uliciach je dostatočný počet na akýkoľvek politický tlak, na množstvo nápadov a množstvo zanietených realizátorov.

A zrazu sa celá táto transcendencia, tieto kolektívne emócie, táto chuť po zmene, stretli s najimanentnejšími požiadavkami aké si človek dokáže predstaviť – s výmenou koaličných politikov alebo s predčasnými voľbami. S tými istými voľbami, ku ktorým chodíme čoraz znechutenejší a frustrovanejší; v čase, kedy pri preferenciách SMERu ako supy číhajú Kollár, Kotleba a Danko; v ére zvyšujúcich sa rozdielov, polarizácie spoločnosti a vzostupu fašizmu v celej Európe. Mohli sme žiadať všetko, ale zostali sme naďalej zaborení v žumpe vyššie zmienených parlamentných strán. Nečudo, takto vyzerá celé naše ponovembrové premýšľanie o demokracii. Akoby sme si nevedeli predstaviť, že demokracia môže a má fungovať aj na spontánnej občianskej aktivite, nielen na sviatočnom hádzaní lístkov ho urny a je paradoxné, že to najviac udrie do očí práve počas demonštrácií. To všetko zabalené v prázdnom hesle. Z celých protestov tak pre mňa vyplývajú predovšetkým dve skutočnosti – jedna potešujúca, druhá už menej. Mladá generácia, o ktorej s takým nadšením hovorí Šimečka, je mimoriadne marketingovo a mediálne schopná a politicky aktívna, ale zároveň jej chýbajú vízie a predstava, trebárs aj tá naivná, nejakej spoločenskej zmeny.

Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.

A co si myslíte vy? Diskuse (1 příspěvek)

Josef Poláček - Manuální pracovník

Bezmoc statisíců Sobota, 14.Dubna 2018, 15:15:20

"Moc bezmocných", napsal kdysi Havel. A on tím měl na mysli ten stav, když tuhý politický režim se zdá být neporazitelný, a jakýkoli odpor proti němu marný. A přece - ti napohled bezmocní mají svou moc, který vzniká právě z prohnilosti onoho režimu, a z narůstající míry vnitřního odporu "mlčící většiny" proti tomuto útlaku.

V současném Slovensku je ovšem situace jiná. Ty statisíce demonstrantů mohly zcela volně a veřejně vyjádřit svůj pocit zhnusení - a přesto tento jejich akt vyjádřené vůle se nakonec stal dokladem jejich faktické bezmoci. Několik politiků sice bylo nuceno odstoupit; ale celý ten mafiózní systém zůstal zachován. A co hůře: ta "neslušnost" je tak hluboce zakořeněná v samotné slovenské společnosti, že ani od voleb není možno očekávat nějaké zásadní zlepšení.

Co s tím? Existuje pro současné Slovensko vůbec ještě nějaká naděje? Naděje na to, stát se "slušnou" zemí?

Za prvé: tato snaha o slušný svět, slušnou společnost, to je opravdu běh na dlouhou trať. Na velmi dlouhou. Tady se musí proměnit celé společenské vědomí; tedy názory, postoje, charaktery samotných lidí. A něco takového nikdy nepřijde ze dne na den. Je to otázka výchovy - v rodinách, ve škole; ale je to zároveň otázka celé společenské atmosféry. Kde je hranice slušnosti - tedy kde je hranice toho, co je považováno za principiálně nepřijatelné. Tyto hranice jsou především ve státech dřívější východní Evropy stále ještě někde jinde, nežli v zemích Evropy západní, kde mnohem dříve vznikla občanská společnost, s jejími právy jednotlivce, a s respektem vůči jednotlivci.

Ale na straně druhé: jak autor článku naprosto výstižně konstatuje, chybí tu nějaká opravdu nosná idea. Taková, která by angažovanost společnosti rozšířila i nad tu pouhou procházku k volební urně jednou za čtyři roky. Taková zápalná idea tu chybí - a to zdaleka nejen pouze na Slovensku. A nejen ve státech Evropy východní.

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.