Strednú triedu do znečisťovania tlačí spoločnosť

Tomáš Profant z patrnerského Poleblogu polemizuje s rozšířenou představou, že volba mezi ekologickým a neekologickým jednáním je věcí individuálního rozhodnutí. Problematizuje z toho hlediska i používání konceptu ekologické stopy.

Ďakujem Matúšovi Ritomskému za reakciu na môj článok „Nie ľudstvo, ale bohatí prečerpávajú zdroje planéty“. Chýba mu v ňom skutočnosť, že najbohatších desať percent ľudstva nepredstavujú iba majitelia veľkých domov, či osobných lietadiel, ale patrí medzi nich napríklad aj obyvateľ Slovenska mesačne zarábajúci tisíc eur žijúci sám vo svojom byte.

Problémom obracania pozornosti na tých, ktorí majú najviac, je podľa Ritomského príliš ľahké zbavovanie sa spoluzodpovednosti. Globálnym privilégiom totiž môže byť samostatné bývanie, či štúdium vysokej školy.

Kritika Matúša Ritomského je problematická, pretože ignoruje štrukturálne príčiny ľudského konania. Vo svojej reakcii si berie na pomoc koncept ekologickej stopy. Hoci tento koncept je užitočný a na ňom je postavená aj moja argumentácia, trpí problémom, ktorý sa nevyhýba žiadnej štatistike – určitú časť reality vytrháva z kontextu celkovej reality.

Ľudia sa totižto správajú tak, ako sa správajú, nielen preto, že prejavujú vlastnú vôľu, ako si často myslíme a premietame aj do tohto konceptu, ale aj preto, že ich do takého správania socializuje spoločnosť, alebo sú k nemu nejakým spôsobom motivovaní. Otázka spoluzodpovednosti teda vonkoncom nie je taká zrejmá, ako to implikuje Ritomský.

Ak ľudia napríklad jedia mäso, je tomu tak často preto, že sú na to zvyknutí od malička. Dôležitou príčinou je aj cena mäsa, ktorá v sebe nezahŕňa všetky ekologické náklady. Za tie „platí“ okrem iných aj naša klíma.

Alebo, ak ľudia v meste necestujú bicyklom, nemusí tomu tak byť preto, že sú leniví, ale cesty v meste môžu byť jednoducho príliš nebezpečné. Z tohto dôvodu k bicyklovaniu nevedú ani svoje deti, takže ani z tých nebudú v budúcnosti cyklisti. Zároveň nám médiá ako aj bohatí ľudia ukazujú, že mať drahé auto je znakom spoločenského postavenia a naši susedia nám svojim obyčajným autom zas hovoria, že vlastniť auto je úplne normálne.

Například rozhodování, zda jezdit do práce na kole, probíhá zcela jinak u obyvatele města vybaveného sítí cyklostezek a u obyvatele města s hustou autodopravou, kde není k dispozici ani krajový pruh. Foto Maasaak, WmC

Osamelé bývanie môže byť jednoducho rozšíreným spoločenským javom a nie vždy dobrovoľným rozhodnutím a vysokoškolské vzdelanie zas v rovnostárskej spoločnosti vôbec nemusí byť výťahom do vyššej platovej triedy a preto ani vnímané ako privilégium.

Z týchto dôvodov je odsudzovanie ľudí, ktorí zarábajú tisíc eur, pre ich ekologickú stopu problematické. Správajú sa často len tak, ako boli naučení a podľa noriem, ktoré oni sami nevytvorili. Ak by mali okolo seba napríklad drahé mäso a cyklotrasy, ich ekologická stopa by zrejme bola celkom iná, ako nám to ukazujú cyklisti v Kodani, či Buenos Aires. Problémom teda nie je príliš ľahké zbavovanie sa spoluzodpovednosti, ako píše Ritomský, ale skutočnosť, že koncept ekologickej stopy ignoruje spoločenské štruktúry.

Odvážim sa tvrdiť, že v prípade veľmi bohatých ľudí tento argument platí do omnoho menšej miery. Predsa len je rozdiel v dobrovoľnosti pri kúpe súkromného tryskáča a pri odmietnutí každý deň bicyklovať medzi bezohľadnými bratislavskými šoférmi a šoférkami.

Súčasťou tohto argumentu je tiež logická otázka: Prečo by som sa mal ja so svojimi tisíc eurami uskromňovať, ak to najprv neurobí boháč s jachtou a lietadlom? V otázke ekologickej udržateľnosti je totiž v demokracii prvoradá otázka ekologickej rovnosti.

Koncept ekologickej stopy teda môže byť užitočným nástrojom (aj s ohľadom na zmenu spoločenských noriem), avšak pri nesprávnom použití pácha viac škody než úžitku. Platí síce, že priemerní Slováci dnes spotrebúvajú viac než im z planetárneho hľadiska prináleží, ale stačí zmeniť spoločenské motivácie a problémom ostanú skutočne len tí najbohatší. Táto zmena ale nie je v prvom rade otázkou individuálnej zodpovednosti, ako implikuje Matúš Ritomský. Je to najmä politická otázka rovnako ako otázka nerovnosti a oboma sa treba zaoberať v politickom zápase.


Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.