Sociálny dialóg a štrajky na Slovensku po roku 1989

Z produkce PoleBlogu.sk vybíráme tentokrát přehledový text o polistopadovém vývoji odborového hnutí na Slovensku. Adam Šumichrast přibližuje proměny jeho právního postavení, hlavní stávky a protesty i vztahy s jednotlivými kabinety.

Adam Šumichrast

18.02.2017 08:01

  • Svět
  • Dopis ze Slovenska
A1

V posledních letech stávkují na Slovensku nejčastěji učitelé a lékaři. Foto archiv OZPSAV

Po roku 1989 sa na Slovensku prirodzene zaviedol nový systém sociálneho dialógu. Kolektívne vyjednávania sociálnych partnerov – v prvom rade sledujúce uzavretie kolektívnej zmluvy – sa začali viesť na báze tripartitných dohovorov.

Tvorcovia nového spoločensko-politického systému si uvedomovali, že transformácia v oblasti práce a kolektívnych pracovných vzťahov môže viesť aj k napätiam a konfliktom. Preto bolo potrebné vopred vytvoriť inštitúcie, v ktorých by sa tieto strety riešili rokovaním a dosiahol sa sociálny zmier, ktorý zaručí stabilitu v spoločnosti.

Tripartita vo forme Rady hospodárskej a sociálnej dohody SR (RHSD) vznikla v októbri 1990. Zloženie RHSD bolo paritné a vláda, odbory i zamestnávatelia v nej boli zastúpené rovnakým pomerom. Závery z jej rokovaní však mali pre vládu a parlament iba odporúčajúci charakter. Odbory sa v spoločnosti chápali najmä negatívne ako nástupcovia štátnych odborov minulého režimu. Navyše ich pôsobenie v novom systéme začalo bez ujasnenej vízie budúcnosti a vlastnej činnosti.

Podobne na tom boli zamestnávatelia a ich zamestnávateľ­ské združenia, ktoré sa nachádzali ešte len v zárodku. Za takýchto podmienok mohli byť voči vláde len ťažko skutočnými sociálnymi partnermi. Z toho vyplýva, že zatiaľ čo tripartita by sa mohla obrazne označiť ako hospodársko-mocenský trojuholník, ktorého pomyselné vrcholy tvoria zamestnanci, zamestnávatelia a vláda, jej začiatky na Slovensku predstavovali skôr akýsi štruktúrovaný bod, v ktorom dominovala vláda.

Vývoj sociálneho dialógu v perspektíve striedania vlád

V nasledujúcich rokoch bola prijatá aj novela Zákonníku práce a zákon o kolektívnom vyjednávaní. Sociálny dialóg však až do roku 1999 prebiehal formálne, na báze vzájomných dohôd, keďže zákon samostatný zákon o fungovaní tripartity neexistoval. Počas Mečiarovej vlády došlo prvýkrát k prerušeniu tohto stavu, keď práve vláda svojvoľne pristúpila ku mzdovej regulácii, proti čomu sa ohradili odbory. Vedenie Konfederácie odborových zväzov Slovenskej republiky (KOZ SR) podporovalo vtedajšiu parlamentnú opozíciu. Zároveň sa odbory stavali do role aktéra, ktorého záujmom je zmena štýlu politiky v slovenskej spoločnosti.

Zmenu priniesla prvá Dzurindova vláda, ktorá mzdovú reguláciu zrušila a v spomínanom roku 1999 došlo aj k schváleniu zákona o hospodárskom a sociálnom partnerstve (už spomínaný zákon o tripartite). Zákon spresňoval existujúce vzťahy medzi aktérmi a určoval ďalšie súvisiace záležitosti. V zásade však nezmenil ani obsah činnosti tripartity, ani kompetencie jej členov. Sociálni partneri sa mohli vyjadrovať k návrhom zákonov týkajúcich sa relevantných oblastí, ale nemohli garantovať (a to vrátane vlády), že sa ich stanovisko skutočne premietne do podoby zákona. Pokračovalo sa aj v liberalizácii zákonníka práce (napr. ľahšie prepúšťanie pracujúcich), čo vyústilo až do jeho rekodifikácie platnej od roku 2002. Po parlamentných voľbách odborári na sneme KOZ SR v novembri 1998 konštatovali, že nová vláda s plnením svojich predvolebných sľubov odborárom otáľa. Ďalší vývoj mal byť z ich pohľadu ešte horší.

Druhá Dzurindova vláda, z hľadiska skladby koalície už zreteľne pravicová, pokračovala v nastúpenom trende vytvárania priaznivého prostredia pre zahraničné investície a v záujme zvýšenia flexibility pracovného trhu, čo vyvolalo nesúhlasné reakcie odborov. Avšak okrem spomínaných úprav v zákonníku práce, ktorý sa značne liberalizoval, bol zrušený aj zákon o tripartite. S návrhom na jeho zrušenie prišiel na sklonku roka 2003 vtedajší minister spravodlivosti Daniel Lipšic. Tripartitu označil ako nevyvážený model, v ktorom majú výsadné postavenie z hľadiska možnosti lobovania odborári a zamestnávatelia na úkor iných záujmových skupín.

Náhradou za zákon bola novela kompetenčného zákona, podľa ktorého sa tripartita stala jedným z poradných orgánov vlády s omnoho užšie definovanými kompetenciami a povinnosťami ako predtým. Vplyv odborov sa jednoznačne obmedzil. Tie reagovali ostrou kritikou programového vyhlásenia vlády a takisto vyššie spomenutých plánovaných a realizovaných ekonomických a sociálnych reformných snáh. KOZ SR napokon vyzvala ľudí na podpísanie petície k uskutočneniu referenda za predčasné parlamentné voľby (hlasovanie bolo nakoniec neplatné). Tieto aktivity sa už diali v súčinnosti s opozičnými stranami, najmä so stranou SMER. Dzurindova vláda to vnímala ako spolitizovanie odborov.

Odbory nakoniec podpísali so stranou SMER-SD dohodu o spolupráci. Najsilnejšia koaličná strana po voľbách v roku 2006 sa zasadila aj o tzv. zákon o novej tripartite. Vznikla Hospodárska a sociálna rada ako konzultačný a dohodovací orgán vlády a sociálnych partnerov na celoštátnej úrovni. Kolektívnym zmluvám vyššieho stupňa sa rozšírila ich platnosť, sociálny dialóg sa obnovil. Na tento vývoj však negatívne reagovala Republiková únia zamestnávateľov (RÚZ), ktorá tvrdila, že sa prijatými opatreniami zúžil priestor na komunikáciu a vyjednávať nemá zmysel.

Vláda Ivety Radičovej (2010-2012) začala zavádzať opatrenia podobné tým, ktoré sa prijímali počas druhej Dzurindovej vlády (liberalizácia zákonníka práce, zrušenie možnosti rozširovať platnosť kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, obmedzovanie fungovania odborov na pracoviskách). Opätovne sa ukázalo, že podoba sociálneho dialógu sa odvíja v prvom rade od výsledkov parlamentných volieb. Odbory znova ostro kritizovali takúto politiku, organizovali protestné akcie a viackrát odišli z rokovaní tripartity.

Po predčasnom páde Radičovej vlády sa k moci dostal zase SMER-SD, pričom vládu zostavil sám. Slovenská vláda viedla podľa premiéra Fica s odborármi konštruktívny sociálny dialóg, vďaka ktorému sa podarilo zvládnuť aj novelizáciu zákonníka práce a udržať sociálny zmier. Okrem predsedu vlády označil sociálny dialóg za nadštandardný aj prezident KOZ SR Jozef Kollár. To, že realita bola komplikovanejšia, ukážem v ďalšej časti článku.

Ústavné právo na štrajk a slovenská realita
Právo na štrajk je pomerne zložitou otázkou z hľadiska legislatívy a jej výkladu. Dôležité však je, že je na Slovensku garantované ústavou. Okrem slovenskej legislatívy je právo na štrajk uchopené aj vo viacerých medzinárodných zmluvách na rôznych úrovniach. Možno však vysledovať aj rôzne snahy zo strany politikov či zamestnávateľov právo na štrajk zúžiť. Konkrétne by išlo najmä o to, že štrajky konané v iných prípadoch ako v spore o uzavretie kolektívnej zmluvy, by boli nezákonné. Tým by sa však popieralo ústavné právo.

V tomto zmysle postupoval aj Najvyšší súd v prípade štrajku zamestnancov Bábkového divadla v Nitre v roku 1997. Jeho rozhodnutie bolo kľúčové. Žalobca žiadal, aby súd vyhlásil štrajk za nezákonný, lebo sa neuskutočnil podľa zákona o kolektívnom vyjednávaní. Súd však takúto argumentáciu neprijal. Ústava SR podľa neho zaručuje každému občanovi právo na štrajk, a to aj mimo vyjednávania o uzavretí kolektívnej zmluvy.

Udiali sa aj praktické kroky, ktorých cieľom bolo obmedziť právo na štrajk. V roku 1997 sa uskutočnil rozsiahly štrajk vodičov bratislavskej verejnej dopravy. Spôsobil, že tri dni bola v podstate úplne ochromená verejná doprava. Štrajk bol neskôr po podnete Dopravného podniku v Bratislave (DPB) uznaný súdmi ako nezákonný. Vedenie DPB chcelo iniciovať aj novelu zákona o kolektívnom vyjednávaní, ktorou chcela dosiahnuť aby bol štrajk ohrozujúci zabezpečenie verejnej dopravy automaticky nezákonný. Novela nakoniec neprešla, nakoľko bola v rozpore s ústavou i medzinárodnými zmluvami a listinou ľudských práv.

Počas druhej Dzurindovej vlády sa začiatkom roka 2003 uskutočnil ostrý štrajk železničiarov. Namiesto dialógu sa však dočkali politického rozhodnutia zatlačiť na súdnu moc, ktorá cez predbežné opatrenie štrajk zastavila pre jeho údajnú nezákonnosť. Po dlhšom čase boli tieto predbežné opatrenia zrušené, avšak rezultát bol taký, že tento bezprecedentný akt dokázal štrajk potlačiť.

Podobne o pár rokov neskôr počas štrajku zdravotníkov, ktorý sa rozšíril z Bratislavskej nemocnice na celé Slovensko, použila pravicová vláda rovnakú taktiku. Bratislavský okresný súd po týždni zakázal predbežným opatrením štrajk a uložil štrajkujúcim zdravotníkom až do právoplatného rozhodnutia súdu poskytovať zdravotnú starostlivosť v plnom rozsahu. Predbežné opatrenie bolo po udusení štrajku zrušené.

Podobných prípadov sa udialo oveľa viac, pričom významný bol chystaný výstražný okupačný štrajk v juhokórejskej firme Yura Eltec Corporation v roku 2010. Odborári chceli prinútiť šéfa firmy, aby si s nimi sadol za rokovací stôl a uznal právo zamestnancov založiť si vlastnú odborovú organizáciu. Ten však pre médiá konštatoval, že komunikovať bude iba priamo so zamestnancami a nie s nejakou organizáciou, ktorá podľa neho obhajuje svoje záujmy. Zamestnanci firmy, vystavení rôznym formám zastrašovania, sa rozhodli nespolupracovať a nepridali sa k odborárom, čím sa štrajk ukončil už po pár hodinách.

Ďalej, napr. počas štrajku lekárov v roku 2011 (opäť za pravicovej vlády), sa minister zdravotníctva Ivan Uhliarik pokúsil obmedziť právo na štrajk zdravotníkov. To sa mu nakoniec po protestoch nepodarilo, dielo však paradoxne dokonala strana SMER v roku 2013.

Štrajky ako politický kapitál

Posledná uvedená skutočnosť významne dokumentuje jedno nepísané pravidlo slovenských reálií. Politici v opozícii veľmi radi podporujú štrajky, najmä s vidinou vytĺkania politického kapitálu. Naopak, vládna garnitúra sa zvykne voči štrajkom všemožne brániť a obviňovať opozíciu a samotných štrajkujúcich z politizácie. Posledný načrtnutý prípad štrajku zdravotníkov je v tomto významný. Aj v jeho prípade sa znova rozprávalo o politických motiváciách Lekárskeho odborového zväzu, hoci ten nemal žiadnu zmluvu so Smerom ani nebol členom KOZ SR. SMER si naopak situáciu užíval.

V zmenenej situácii o dva roky neskôr sa však už zachoval inak. Na druhej strane, v posledných rokoch sa viackrát aktivizovali učitelia a školskí nepedagogickí zamestnanci (vrátane solidárneho štrajku vysokoškolských učiteľov) a rovnako zdravotné sestry. Ich štrajky a protesty (sestry podali hromadné výpovede) výrazne podporovala aj časť pravicovej opozície, zatiaľ čo SMER sa všemožne bránil požiadavkám štrajkujúcich a obviňoval hlavných zástupcov akcií a rovnako opozíciu, že záležitosť politizujú a zneužívajú.

Budúcnosť odborov a štrajkov na Slovensku
Čo sa týka celkového vyčíslenia štrajkov na Slovensku, nie sú k dispozícii úplne presné dáta. Na Slovensku sa však v jeho novodobej histórii odohralo okolo 50 štrajkov. Otázka postavenia odborov v tomto kontexte nie je ľahká. Ich pozícia v spoločnosti nie je výrazná. Možným zdrojom ich slabosti je spôsob ich vytvárania pri vzniku Slovenska, keď sa kládol dôraz najmä zachovanie právnej kontinuity, majetku a postavenia voči vládnej moci. Veľkým negatívom je aj ich hierarchické usporiadanie, z čoho vypláva monopolný prístup k participácii na ich činnosti, čo okrem verejnosti pociťujú aj ich radoví členovia.

S tým súvisí aj priveľké sústredenie sa na „veľkú politiku,“ pričom sa opäť obchádzajú tí najdôležitejší, a to samotní pracujúci. S „veľkou politikou“ sa spájajú aj rôzne dohody s politickými stranami, čo vyvoláva oprávnené otázniky o reálnych možnostiach konania voči opäť vládnemu Smeru.

Pozitívom je, že odbory a samotní pracujúci sa dokázali postaviť viacerým neoliberálnym opatreniam pravicových vlád. Je potrebné, aby fungovali silné, akcieschopné a od politikov nezávislé organizácie pracujúcich bez permanentných hierarchických štruktúr a funkcionársko-subordinačného štýlu fungovania. Najmä keď sa všeobecne vie, že na Slovensku existuje obrovský nepomer medzi výkonnosťou ekonomiky na jednej, a malými mzdami na strane druhej. Od roku 2006 rástli zisky firiem takmer každý rok rýchlejšie ako mzdy zamestnancov.

Štrajk je základné právo pracujúcich a nástroj na presadzovanie politických záležitostí. Preto je nutné brániť, resp. rozširovať štrajkovú legislatívu v prospech pracujúcich a nenechať si „znelegálniť“ ani politický štrajk ako nástroj na zmenu. Je to dôležité najmä preto, keď v posledných desaťročiach dochádza k úpadku významu organizovanej pracujúcej triedy a triedne definovaných sociálnych hnutí, zatiaľ čo kapitalizmus sa globalizuje. To vytvára podmienky konkurenčného tlaku, čo často prináša efekt stavania sa pracujúcich jednotlivých krajín proti sebe.

Avšak aj história ukazuje, že mnohé veci sa vybojovali v dobách, kedy bol štrajk plošne zakázaný, do štrajkujúcich sa strieľalo a všeobecné pomery neboli zďaleka dobré. Preto môžu aj súčasné nepriaznivé podmienky vzbudiť nový záujem o túto oblasť.


Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.


A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.