Deštruktívne záujmy

Evropská unie přijala balíček ekonomických sankcí vůči Rusku. Evropské a americké sankce napřířené proti Rusku nepřinesou podle Joachima Beckera politické řešení pro Ukrajinu. Těmito sankcemi se EU vyhranila vůči Rusku především geopoliticky.

Európska únia jednomyseľne prijala balík ekonomických sankcií voči Rusku. Tieto sankcie výrazne obmedzujú prístup ruských štátom ovládaných bánk k finančnému trhu EÚ a vývoz špičkových technológií na ťažbu ropy, a zakazujú vývoz zbraní. S týmito sankciami sa tak EÚ pridala k tvrdej línii voči Rusku presadzovanej americkou vládou.

Americkí aj európski predstavitelia obvinili z ukrajinskej vojny rovno Moskvu. Chcú, aby sa zabudlo na ich vlastnú úlohu pri vzniku ukrajinskej vojny, ktorá je súčasťou širšieho konfliktu ohľadom charakteru medzinárodného poriadku.

Otázkou v tomto zmysle je, či medzinárodný poriadok bude aj naďalej skôr unipolárny, ovládaný Spojenými štátmi, alebo či bude viac multipolárny. Rusko ako jedna z krajín BRICS je potenciálne kľúčovou krajinou, ktorá prispieva k vzniku multipolárnejšieho poriadku. A krajiny EÚ sú v postoji k Rusku rozdelené.

Západné vlády sa potešili rozpadu Sovietskeho zväzu začiatkom 90. rokov minulého storočia. Americkí stratégovia sa od samého začiatku obávali nadviazania príliš úzkych vzťahov medzi kľúčovými krajinami EÚ (najmä Nemecka) a novým kapitalistickým Ruskom. Báli sa, že strategické spojenectvo medzi EÚ resp. jej hlavnými krajinami by mohlo posilniť samostatnosť EÚ a oslabiť globálnu dominanciu USA.

Už v 90. rokoch známy bezpečnostný expert USA Zbigniew Brzezinski tvrdil, že odpútanie Ukrajiny od Ruska by bolo kľúčom k oslabeniu medzinárodných ambícií Ruska. V tomto kontexte slovenský expert na zahraničnú politiku Alexander Duleba už v r. 1998 rozobral vo svojej knižke vydanej proamerickým Inštitútom pre verejné otázky možné scenáre, ktoré zahŕňali ozbrojené konflikty z hľadiska ďalšieho rozvoja Ukrajiny v geopolitickom boji.


Američtí i evropští představitelé obvinili z ukrajinské války shodně Moskvu. Foto Dušan Radovanovič

Hoci konštelácia súčasnej vojny na Ukrajine sa líši od Dulebových scenárov, o vojne sa uvažovalo už pred viac než desaťročím. Americká politika voči Rusku a Ukrajine sa však neformovala len na základe geopolitických obáv. Svoju úlohu tu zohrávajú aj ekonomické záujmy.

Súčasťou nemeckej politiky uvoľnenia napätia v 60. a 70. rokoch bolo podpísanie zmluvy medzi Sovietskym zväzom a Bonnom o vývoze plynu do Nemecka v r. 1969. Tým sa nadviazala úzka spolupráca medzi (západným) Nemeckom a Sovietskym zväzom a neskôr Ruskom v oblasti energetiky.

Uvedené hospodárske vzťahy sa ešte viac zintenzívnili v 90. rokoch. Na ruský trh vstúpili aj americké a britské korporácie. Putinova vláda však dala jasne najavo, že zahraničný kapitál, vrátane amerického a britského, bude mať v ruskom ropnom a plynárenskom biznise len obmedzenú úlohu. Prípadom Jukosu bolo toto posolstvo symbolicky vyslané do Washingtonu a Londýna.

Pre nemecké a rakúske plynárenské záujmy, ako aj pre niektoré krajiny juhovýchodnej a strednej Európy, bolo mimoriadne zaujímavé vytvoriť priame zásobovacie prepojenia na Rusko, obchádzajúce politicky vysoko nestabilnú Ukrajinu. Na základe týchto obáv vznikol projekt plynovodu North Stream (zrealizovaný) a projekt South Stream (v súčasnosti blokovaný Európskou komisiou).

Anglo-americké úsilie sa zameralo na diverzifikáciu dodávok plynu pre EÚ z Ruska a na získanie západnej kontroly nad ukrajinským tranzitným plynovodom. Projekt plynovodu Nabucco, ktorý presadzovala Európska komisia, bol strategický z hľadiska diverzifikácie dodávok plynu. Tento projekt však zlyhal, pretože nebolo možné zabezpečiť dostatočné dodávky plynu.

EÚ bola rozdelená aj v rámci svojej širšej politiky voči Rusku. V dôsledku irackej vojny sa od r. 2003 vzťahy medzi vládami Nemecka, Francúzska a Ruska, ktoré vystupovalo proti irackej agresii vedenej USA (a Veľkou Britániou) a ktoré sa prikláňalo k multipolárnejšiemu medzinárodnému poriadku, dočasne oteplili, čo viedlo k aktívnejšej politike EÚ voči Rusku. Týmto medovým týždňom bol však koniec po tom, čo nemeckí a francúzski oponenti irackej vojny skončili vo funkciách.

USA súčasne podporovali prozápadnú opozíciu na Ukrajine a v Gruzínsku. V oboch krajinách sa po silných sociálnych protestoch proti dovtedajšiemu oligarchickému poriadku dostala k moci prozápadná vláda. Spoločenský poriadok sa nezmenil, zmenila sa však zahraničnopolitická orientácia – hoci v ukrajinskom prípade len dočasne.

EÚ následne systematizovala svoje úsilie o odpútanie postsovietskych krajín, najmä Ukrajiny, od Ruska vo forme politiky východného partnerstva. Stredobodom tejto politiky bolo podpísanie asociačných dohôd, vďaka ktorým príslušné krajiny prijali časť európskych noriem a tým sa dostali do priamej sféry vplyvu EÚ. Tento krok bol priamo namierený proti Rusku, ktoré vytváralo svoj vlastný konkurenčný integračný projekt – Eurázijskú úniu.

V prípade Ukrajiny (a Moldavska) sa dalo predpokladať, že to povedie k rozsiahlym vnútorným konfliktom. Hospodárske vzťahy s Ruskom a EÚ sú pre Ukrajinu takmer rovnako dôležité. Rozvinutejší priemysel najmä na východe krajiny je úzko prepojený s ruskou ekonomikou. Obyvateľstvo je rozdelené na dva takmer rovnako veľké tábory, ktoré podporujú silnú orientáciu na EÚ alebo na Rusko.

Keď prezident Viktor Janukovyč pod ruským tlakom a pod tlakom vysokých ekonomických a sociálnych nákladov nakoniec odmietol podpísať asociačnú dohodu s EÚ v r. 2013, zdvihla sa vlna spoločenských protestov. Po represiách sa protesty zmenili na protivládne protesty.

Extrémne pravicové polovojenské zoskupenie – hoci počtom relatívne úzka menšina protestujúceho tábora – nadobudlo čoraz silnejší charakter a úlohu v protestoch, okrem iného aj obsadením vládnych budov v mnohých mestách západnej a strednej Ukrajiny.

Západní a ruskí predstavitelia dospeli v poslednej chvíli ku kompromisu ohľadom prechodu moci, ktorým drasticky obmedzili Jankukovyčove právomoci. Napriek tejto dohode bol Janukovyč napokon zvrhnutý. K moci sa dostala prozápadná koalícia nacionálno-liberálnych a fašistických síl, ktorá pristúpila k hlavným požiadavkám USA, EÚ a MMF. Premiér Jaceňjuk presadzuje čiastočnú privatizáciu plynovodnej siete. V tejto otázke však čelí vnútornej opozícii v rámci svojho vlastného politického tábora.

Hoci sa nová vláda tešila silnej legitimite len v polovici krajiny, neurobila takmer nič, aby vyriešila problémy druhej (juhovýchodnej) polovice. Naopak, jedným z prvých krokov parlamentu bolo obmedzenie postavenia ruského jazyka, čo bol vysoko symbolický akt. Hoci prezident zákon nepodpísal, škoda už spôsobená bola.

V súlade s etno-nacionalistický vládnym projektom sa postupne obmedzuje aj dovoz kultúrnych produktov (kníh, filmov atď.) z Ruska. Postoje západoukrajinských nacionalistických intelektuálov, ktorí východným Ukrajincom pripisujú „neeurópsku“, sovietsku mentalitu, neviedol ani k národnej jednote, ani k zmiereniu.

Ruská vláda nemeškala s tlakom na Ukrajinu. Na krymskom polostrove sa objavili polovojenské jednotky, ktoré odčlenili túto oblasť od Ukrajiny a pripojili ju k Rusku. Proruské polovojenské jednotky, ktoré predstavujú zmes extrémne pravicových ruských nacionalistických a antioligarchických postojov, začali byť aktívne aj v donbaskej oblasti. Presadzujú jej oddelenie od Ukrajiny.

Spočiatku využívali rovnakú taktiku ako ukrajinské ultranacionalistické sily v západnej Ukrajine pri obsadení vládnych budov, neskôr však prešli do ozbrojenej konfrontácie. Disponujú zásobovacími linkami na Rusko, ale aj miestnou základňou.

S americkou vojenskou podporou v pozadí sa ukrajinská vláda uchýlila v prvom rade k vojenskému riešeniu. Uzatvára možné komunikačné kanály s východnou Ukrajinou. Parlamentná frakcia komunistickej strany, ktorá by mohla byť nevojenským účastníkom dialógu s určitým postavením v Donbase, bola rozpustená, pričom sa zvažuje aj jej úplný zákaz.

Mierové riešenie by sa malo týkať medzinárodného aj vnútroštátneho rozmeru konfliktu. Z medzinárodného hľadiska je nevyhnutné vyrokovanie neutrálneho postavenia pre Ukrajinu, t. j. ani asociačná dohoda s EÚ alebo členstvo v NATO, ani členstvo v Eurázijskej únii. O tejto otázke sa však ani len nediskutuje.

Z vnútroštátneho hľadiska zas neexistujú žiadne podmienky na kompromis. Ani jedna politická strana v krajine nemá širšiu stranícku alebo voličskú základňu v celej krajine. Vo vláde sa nedávno objavili trhliny. Proruskí separatisti sú rozdelení a majú skôr polovojenský ako politický charakter. Ukrajinská vláda aj separatisti sú len bábkami vonkajších záujmov.

Európske a americké sankcie voči Rusku neprinesú politické riešenie pre Ukrajinu. Sankciami voči Rusku sa EÚ vyhranila predovšetkým geopoliticky. Mimo USA a EÚ sú západné sankcie vnímané ako pokrytecké vzhľadom na históriu doterajších otvorených aj skrytých vojenských zásahov USA a hlavných západoeurópskych štátov. Môžu byť vnímané aj ako varovanie krajinám BRICS.

Napätie okolo Číny je na vzostupe. Čeliac sankciám už ruská vláda podpísala dohodu o užších energetických vzťahoch so svojím susedom na východe. Nové sily na globálnom Juhu zas zintenzívňujú finančnú spoluprácu. Ukrajinský konflikt nie je vôbec len o Ukrajine.


Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.