Polanyi a veľká transformácia

V letošním roce uplyne padesát let od smrti Karla Polanyiho. Jeho klíčovým dílem je Velká transformace, ve které Polanyi problematizuje především ekonomický liberalizmus a úsilí přenechat ekonomickému systému možnost samoregulace.

V apríli 2014 uplynie 50 rokov od smrti Karla Polanyiho, jedného z najvplyvnejších sociálnych a ekonomických filozofov. Jeho dielo sa spomína dnes pomerne často najmä v súvislosti so štrukturálnou krízou kapitalizmu a kritickou reflexiou úlohy štátu vo vzťahu k trhovej ekonomike.

V slovenskom prostredí je dielo Polanyiho trochu opomínané – tento dlh sa však snaží splatiť Metodologická sekcia pri Slovenskej sociologickej spoločnosti, ktorá pripravuje k dielu Karla Polanyiho na jeseň tohto roku tematickú konferenciu.

Život Karla Polanyiho by bol vhodným námetom na román o stredoeurópskom intelektuálovi 20. storočia. Narodil sa v roku 1886 vo Viedni v židovskej stredostavovskej rodine, študoval v Budapešti kde získal titul doktora filozofie.

Počas prvej svetovej vojny bojuje na ruskom fronte, vracia sa do Maďarska, a pod tlakom politických udalostí po vzniku Maďarskej republiky rád sa uchýli do Rakúska. Presvedčením republikán a sociálny demokrat je Polanyi ovplyvnený fabiánskym socializmom.

V Londýne sa živí písaním ekonomických a politických komentárov a prednáša v rámci takzvaného Robotníckeho vzdelávacieho spolku a po vypuknutí druhej svetovej vojny sťahuje na východné pobrežie USA, učí vo Vermonte a neskôr na Columbia University. Pretože je Polanyiho manželke, aktívnej komunistke, odopreté americké vízum, odchádza bývať do Kanady a na univerzitu do New Yorku dochádza spoza hranice.

Karel Polanyi začal písať svoje kľúčové a najznámejšie dielo Veľká transformácia v rokoch v Anglicku a knihu dokončil v roku 1944 v USA. Prvý dojem, ktorý z knihy súčasný čitateľ získa je jej „aktuálnosť“.

Vplyv, ktorý Veľká transformácia mala a má na spoločenské vedy by určite bolo možno kvantifikovať počtom citačných indexov a referencií (údajne patrí k najcitovanejším prácam v sociálnych a humanitných vedách v 20. storočí). Toto však nie je potrebné, pretože každý čitateľ má šancu sám oceniť kvality textu.

Podľa Karla Polányiho príčinou ekonomických, politických a sociálnych problémov prvej polovice 20. storočia bol ekonomický liberalizmus a úsilie prenechať ekonomickému systému možnosť samoregulácie. Samoregulujúci trh však rozvracia tradičné spôsoby produkcie a života a preto je vo svojich konzekvenciách fatálny systém.

Aby nedošlo k úplnému rozvratu spoločnosti, štát je sám prinútený vytvoriť si proti trhu obranný a regulačný mechanizmus. Kapitalizmus voľného trhu definitívne končí v 20. a 30. rokoch 20. storočia po tom čo fungovanie „samoregulujúcich“ sa síl spôsobuje rozvrat hospodárstva a krízu.

Hlavná línia Polanyiho argumentácie je kritika klasickej politickej ekonómie, ktorej predstavitelia (napríklad Adam Smith, Thomas Malthus, David Ricardo) formujú paradigmu ekonomického neoliberalizmu.

Centrálnou témou politickej ekonómie tohto obdobia je človek „robinson“, oprostený od širšieho sociálneho prostredia a utilitaristicky naplňujúci svoje potreby. Politická ekonómia je plná asociácií na život v prírode a ku skúmaniu spoločnosti sa pristupuje cez prizmu naturalistických ekonomických teórií.

Do ľudských záležitostí vstupujú zákony prírody. Rovnováha v spoločnosti sa nastolí vtedy, píše Joseph Townsend, keď „ako prví splatia prírode dlh tí najslabší z živočíšnych druhov – tí najpriebojnejší a najsilnejší si svoj život zachovajú“. Edmund Burke, autor Úvah o revolúcii vo Francúzsku píše: „ak ľutujeme chudobných, tých ktorí musia pracovať, zahrávame sa so samotným princípom existencie ľudstva.

Thomas Malthus spojuje otázku blahobytu s biológiou a tvrdí, že bieda a chudoba sú nevyhnutné, pretože v dôsledku preľudnenia sa znižuje objem dostupných potravín. Svet má je naturalistickú podobu a situácia chudobných je v princípe zúfalá a bezvýchodisková. Ekonomika je podriadené zákonom, ktoré nie sú ľudskými zákonmi.

Adam Smith prisudzuje ľudským bytostiam prirodzený sklon vymienať, obchodovať, vymienať jednu vec za druhú. Karl Polanyi však považuje ekonomizáciu motívov ľudského konania za púhopúhy myšlienkový konštrukt liberálnych filozofov.

Podĺa Polanyiho problémom klasickej ekonómie bolo to, že jej základy boli položené počas ranného obdobia industrializácie, vtedy „keď sa kapitalizmus, v ktorom neexistoval pracovný trh, vydával za konkurenčnú trhovú ekonomiku.“ To spôsobilo, že klasická ekonomická teória je obmedzená, nekonzekventná a chybná.

Geografický rámec Polanyiho knihy vytvára kolíska priemyslovej revolúcie – Anglicko. Podstatná časť Veľkej transformácie sa preto venuje sociálno-ekonomickej histórii Anglicka, od inštitucionalizácie prvej „sociálnej“ legislatívy – tzv. zákonov o chudobných v 16. a 17. storočí – cez zavedenie tzv. speenhamladských pravidel pre poskytovanie doplatkov ku mzdám a ich zrušenie v roku 1834.

V úsilí ilustrovať historickú podmienenosť existencie trhu (v ako antitézu k jeho „večnosti“) sa Polanyi odvoláva na práce antropológov Bronislawa Malinowského, Richarda Thurnwalda a iných. Hlbšie štúdium sveta prehistorického človeka ale aj staroveku odhaľuje, že ľudské činnosti neboli organizované na báze trhu ale na podstate iných princípov, napríklad princípu reciprocity.

Thurnwald píše: „Trhy nie sú všade: ich absencia, aj keď poukazuje na určitú izolovanosť a tendenciu k vylúčeniu, sa nespája so žiadnym konkrétnym rozvojom, rovnkako ako sa nedá žiadny konkrétny rozvoj odvodzovať z ich prítomnosti“. Primitívne spoločnosti organizujú svoje činnosti na báze reciprocity, prípadne iných princípoch a preto sa dá usudzovať, že trh je historicky podmieneným systémom.

Polanyi je presvedčený, že trhové princípy nie je možné aplikovať na všetky oblasti života. Voľný trh je podľa Polanyiho nanajvýš neprirodzeným a všeobecne ohrozujúcim princípom a preto spoločnosť v samoobranne takýto princíp nakoniec musí zavrhnúť.

Históriu vidí Polanyi ako súbeh udalostí ovplyvňovaný najmä ekonomickými podnetmi. Hoci je Polanyi nepochybne ovplyvnený Karlem Marxom, nie je konzekventný marxista. Historický zvrat vo vývoji kapitalizmu (ktorý nastáva v 30. rokoch 20. storočia) nespôsobuje podľa Polanyiho nespravodlivé prerozdelenie nadhodnoty a vykorisťovanie robotníkov ale všeobecne zdieľaný pocit ohrozenia extrémnou ekonomickou nestabilitou. Odmietnuť voľnotrhový systém sa stáva záujmom aj tých vrstiev, ktoré z voľného trhu pôvodne prosperovali – majitelia pôdy, finančníci, bankári…

Imaginatívna je Polanyiho periodizácia moderných dejín. Skutočný koniec 19. storočia, nenastal koncom svetovej vojny v roku 1919 ale hospodárskou dezintegráciou národných ekonomík v 30. rokoch. Polanyi vníma zásadné politické zmeny po roku 1917 ale aj prevzatie štátnej moci radikálnymi politickými skupinami (boľševikmi v Rusku) v určitej kontinuite s predvojnovými režimami konštitučnej a liberálnej demokracie.

Radikálna politika a diktatúra proletariátu je iba iné vyjadrenie tej istej modernity a ideálov osvietenectva na ktorých stáli aj niektoré predvojnové konštitučné režimy. „Tendenciou tejto doby bolo jednoducho ustanoviť (alebo znovuustanoviť) systém bežne spojovaný s ideálmi anglickej, americkej a francúzskej revolúcie. Nielen Hindenburg a Wilson, ale tiež Lenin a Trockij sa pohybovali v tomto širokom zmysle v línii západnej tradície“.

Tmel, ktorý podľa Polanyiho spájal predvojnový a povojnový svet bola viera v samoregulujúci trhový mechanizmus a v praktickej finančnej politike úsilie štátov o stabilizáciu národnej meny prostredníctvom tzv. zlatého štandardu – medzinárodného menového systému, v ktorom mala každá jednotka meny svoju hodnotu vyjadrenú podielom obsahu zlata.

Tento základný prvok voľnotrhového systému, bol akceptovaný nielen západom ale aj ruskými boľševikmi a „Sokolnikov bol prvým povojnovým štátnikom, ktorý stanovil hodnotu meny svojej krajiny vo vzťahu k zlatu“. Konsenzus, „náboženstvo“ tej doby, bola viera v zlatý štandard – v to, že bankovky majú hodnotu, pretože predstavujú zlato.

Polanyi tvrdí, že „ťažké by bolo nájsť nejaký rozdiel medzi prehláseniami Hoovera a Lenina alebo Churchilla a Mussoliniho.“ V skutočnosti bola „nevyhnutnosť zlatého štandardu pre fungovanie medzinárodného ekonomického systému tej doby jedinou dogmou, ktorá bolo spoločná všetkým národom a všetkým triedam, všetkým náboženstvám a sociálnym teóriám“.

Boj za stabilitu meny sa však dostáva do konfliktu s novou úlohou vyžadovanou od štátu – viac rovnostársky prerozdeľovať národný dôchodok. Stabilitu meny, píše Polanyi, rovnakou mierou „ohrozovala zvyšujúca sa úroveň miezd ako aj priama inflácia – obe mohli obmedziť celkový vývoz a stlačiť kurzy.

V obave o stabilitu meny sa teda hrdinsky bojovalo proti hroziacim rozpočtovým deficitom. Pozornosť, ktorá sa dnes venuje princípu vyrovnaných rozpočtov vytvára pre čitateľa, ktorý nie je ekonomickým historikom, až prekvapujúcu paralelu k obdobiu, ktoré popisuje K. Polányi.

Samoregulujúci trhový mechanizmus nemohol prežiť veľkú hospodársku krízu. Keď USA „v inštinktívnom geste oslobodenia“ zakázali v roku 1934 vlastniť a obchodovať zlato, zmizol posledný pozostatok tradičnej voľnotrhovej svetovej ekonomiky. Príčinou pádu systému bola horúčkovitá snaha o stabilitu meny, čo vyžadovalo realizovať autarkistické, protekčné opatrenia a tým uzatvárať národné ekonomiky.

Takýmto paradoxným spôsobom ortodoxná lessaize-fair paradigma vygenerovala plejádu regulácií, ktoré v svojich dôsledkoch spôsobili finančný rozvrat a pochovali voľný trh. Ekonomicky sa západný svet 30. rokov minulého storočia zmietal v chaose a v dôsledku toho sa Európa stala javiskom pre nástup fašistických režimov rôznej proveniencie. Definitívnu bodku za experimentu trhovej samoregulácie dala druhá svetová vojna.

Polanyiho analýza kapitalizmu 19. a 20. storočia by sa dala považovať za komplementárny pohľad k francúzskej historickej škole Annales, ktorá sa formovala okolo časopisu Annales d´histoire économique et sociale. Na rozdiel od konvenčných prístupov k štúdiu histórie, ktoré sa sústreďujú na detailný opis špecifických udalostí alebo životných osudov, Annales vníma dejiny primárne ako proces sociálnych a ekonomických zmien.

Nie je známe (prinajmenšom pre mňa) aké boli Polanyiho intelektuálne kontakty s predstaviteľmi Annales a či napríklad čítal La Méditerranée et le Monde Méditerranéen Fernanda Braudela. Zdá sa mi však, že ak by sa dal nájsť nejaký všeobecnejší spoločný odkaz, ten spočíva v dôslednom metodologickom upozornení, že ekonomika je segmentovaný systém pozostávajúci z viacerých komponentov, a že „voľný trh“ nie je jeho „prirodzenou“ súčasťou.

Koniec povojnového konsenzu na západe o férovejšom prerozdelení národného dôchodku a pád sovietskeho bloku na východe otvorili cestu pre revíziu welfare state. Ekonomický neoliberalizmus a globálne záujmy finančného kapitálu opätovne legitimizujú princípy naturalizmu a morálku prirodzeného výberu najschopnejších.

Opäť sa v spoločnosti inštitucionalizujú mechanizmy, ktorých hlavným výsledkom má byť súvaha nákladov a výnosov. Utópia trhu a myšlienka, že konečným výsledkom akéhokoľvek ľudského snaženia má byť akumulovanie zisku dnes znova ohrozujú demokraciu v Európe.


Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.