Recept na úspech

Německá média plní v těchto dnech zprávy o formování nové vlády, pro nás i zbytek EU to ale není zase tak podstatné. Vskutku důležitá je dle Radovana Geista odpověď na otázku, jak dlouho bude Německo schopno ještě využívat svou měkkou sílu.

Podoba budúcej nemeckej vládnej koalície môže zmeniť pár vecí na národnej úrovni, v otázke zavedenia minimálnej mzdy a daní, z hľadiska vývoja v EÚ to však nie je podstatné. Z troch realistických scenárov – veľká koalícia CDU/CSU s SPD, čierno-zelená spolupráca CDU/CSU so Zelenými a opakovanie volieb – je najpravdepodobnejší prvý. Z volebného reparátu by profitovala len Angela Merkelová. A či už sa ku konzervatívcom pridajú sociálni demokrati, alebo Zelení, v európskej politike môžeme očakávať kontinuitu.

Zmeniť sa však môže schopnosť Berlína presvedčiť o svojom názore ostatných partnerov. Nemecko nedržalo v krízových rokoch kormidlo európskej politiky len tvrdou silou hospodárskej váhy. Samozrejme, je dominantou ekonomikou EÚ, hlavným financovateľom všetkých „záchranných“ mechanizmov, zdrojom investícií, dôležitým trhom ... Dôležité však bolo, že sa mohlo oprieť aj o mäkkú silu úspešného príkladu.

V krízových rokoch, keď sa ďalšie krajiny potácali na hranici solventnosti (či trápili za ňou), prepadali do recesie, a čísla nezamestnanosti hrozivo rástli, si Berlín požičiaval za rekordne nízke úroky, udržiaval hospodársky rast a nízku nezamestnanosť. Argumenty, že problémy periférie a „úspech“ Nemecka sú dvoma stranami tej istej mince, neboli populárne. Robte všetko ako my a nebudete mať problém – vyrovnajte rozpočty, odhodlajte sa na „bolestivé no nevyhnutné“ štrukturálne reformy, posilňujte konkurencieschopnosť priemyslu.

Otázkou je, ako dlho bude môcť Berlín využívať tento zdroj mäkkej sily pre navigovanie zvyšku Európy. Diskusia o reálnych dôsledkoch zmien, na ktorých údajne stojí nemecký hospodársky zázrak, sa rozbehla vo viacerých krajinách, ktorých vlády sa chceli týmto príkladom inšpirovať – Británia, Francúzsko, Taliansko ... Ich jadrom sú reformy trhu práce, zavedené červeno-zelenou vládou Gerharda Schrödera začiatkom tohto storočia. Podľa oficiálnej verzie zníženie nákladov na mzdy posilnilo globálnu konkurencieschopnosť nemeckého priemyslu. Dokázal expandovať na medzinárodné trhy, čím sa zvýšila zamestnanosť a znížil tlak na sociálne výdavky. Výsledkom boli zdravšie verejné financie a dobrá pozícia krajiny na finančných trhoch.

Lenže možné je aj iné čítanie. Reformy Harz IV zastavil rast reálnych miezd a vytvorili množstvo slabo platených a prekérnych pracovných miest. Príjmová nerovnosť narástla, zhoršil sa problém medzigeneračnej chudoby. Vznik tzv. Nemecka druhej kategórie maj nie len zlé sociálne, ale aj hospodárske dôsledky. Kvôli oslabenému kúpyschopnému dopytu sa krajina musela viac orientovať na export. Je takýto model stabilný a udržateľný? Môžu ho nasledovať všetci?

Prehodnotenie pohľadu na správny hospodársky model zvnútra Nemecka nevzíde. Sociálni demokrati a Zelení nie sú pripravení kritizovať vlastné dieťa. Otázkou tak ostáva, ako dlho budú reklame na nemecký recept na úspech veriť ostatní. Vzhľadom na akútnu neochotu premýšľať o alternatívach, obávam sa, že ešte dosť dlho.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.