Poslouchejme, co nám vypráví ti druzí, doporučuje Péter Hunčík

Ve čtvrtek vystoupil na festivalu Měsíc autorského čtení maďarský psychiatr, sociolog a spisovatel Péter Hunčík žijící na Slovensku. Divákům představil svůj román Hraničný prípad.

Michaela Velčková

12.07.2013 15:53

Huncik

Väčšinou si myslíme, že komunikácia je, keď niečo rozprávame, ale z väčšej časti by to malo byť o vnímaní toho, čo nám rozpráva ten druhý. Foto David Konečný

Dalším autorem festivalu Měsíc autorského čtení byl maďarský psychiatr, sociolog a spisovatel Péter Hunčík žijící na Slovensku. Autor je bývalý spolupracovník Václava Havla, spoluzakladatel TV Nova, dlhouholetý ředitel Nadácie Sándora Máraiho a pedagog. Na čtyři dny přerušil práci ve své soukromé psychiatrické klinice a přijel na festival představit svůj román Hraničný prípad.

Hlavnou postavou vašej knihy Hraničný prípad nie je človek, ale región. Ako by ste charakterizovali tohto hlavného hrdinu?
Román sa viaže k regiónu na slovensko-maďarskom pohraničí, k obci Šahy. Tento región chápem ako určitý mikrokozmos, ktorý charakterizuje, ako to v našom priestore chodí. Ide vlastne o takú zmenšenú kópiu strednej Európy.

V regióne, kde sa román odohráva, boli neustále nejaké hranice a neustále sa posúvali. V dvadsiatom storočí tento región patril raz Rakúsko-Uhorsku, potom Československu, potom Maďarskému kráľovstvu.

Je to ako tá anekdota o človeku, ktorý sa nikdy nepohol z jedného miesta, ale medzitým bol občanom minimálne piatich štátov. To je charakteristická črta pre celú Európu.

Nakoľko negatívny pociťujete dopad toho žiť na hranici?
Na jednej strane to má aj pozitívny dopad: neustále sa musíme učiť, mať hlavu hore a sledovať svet okolo a byť v strehu. Ako zviera, ktoré sa takto dokáže vyhnúť nebezpečenstvu.

Na druhej strane je však frustrujúce, že potom ľuďom chýba pocit stálosti, pocit určitého zakonzervovaného hodnotového systému, ktorý platí a môžeme sa s ním buď stotožniť, alebo sa voči nemu vymedziť. V takýchto regiónoch chýba blažený kľud, pocit toho, že som tu doma, že je to moja krajina, sem patrím a viem, ako to tu chodí.

Najviditeľnejšie je to na postave školníka, ktorý neustále vymieňa obrazy prezidentov v školských triedach. Školník ako symbolická figúrka dvadsiateho storočia, ktorá vykonáva len kozmetické úpravy v rámci rôznych režimov.

Hraničný prípad. Znie to ako prípad na hraniciach, ale aj ako diagnóza...

Áno. Termín hraničný sa v psychiatrii viaže k diagnóze borderline syndrómu. Teda ide o hranicu, ktorá rozdeľuje to normálne od abnormálneho a človek osciluje niekde medzitým. Doteraz je to jedna z najproblematickejších diagnostických úloh – rozoznať, kedy a kde je človek za svoje chovanie zodpovedný.

V románe je mnohoznačnosť tohto termínu výstižná, pretože sa viaže k tejto hranici medzi normalitou a šialenstvom, ktorá je pre Európu dvadsiateho storočia taká charakteristická. Pochopiteľne aj k významu hranice v zmysle geografickom, oddeľujúcom.

K životu na hranici sa viažu určité až historické stereotypy o tých na druhej strane. Nie je to však prirodzené?
Stereotypy „oni sú takí a takí“ tu boli vždy. Veľmi dobre vieme, že my sami niekedy máme mnohé generalizované názory na ostatných. Je prirodzené, že má človek sklony generalizovať, ale je potrebné mať neustále otvorené oči a uši.

Práve na skupinových sedeniach často používame myšlienku, že z určitého dovodu nám boli dané dve oči a dve uši, ale len jeden jazyk. Väčšinou si myslíme, že komunikácia je, keď niečo rozprávame, ale z väčšej časti by to malo byť o vnímaní toho, čo nám rozpráva ten druhý. Keď to tak nie je, tak najčastejšie nabiehajú práve stereotypy, a nie je to len o národoch.


A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.