Peter Krištúfek: Když nechceme slyšet vlastní svědomí

Ve čtvrtek prezentoval na festivalu Měsíc autorské čtení svou knihu Dom hluchého slovenský prozaik, režisér, básník a scénárista Pater Krištúfek.

Michaela Velčková

05.07.2013 16:04

Kristufek

Peter Krištúfek má za sebou sérii dokumentů, skvělé prozaické i básnické knížky nebo film Viditělný svět. Foto David Konečný

Na čtvrtém dni festivalu Měsíce autorského čtení prezentoval svoji knihu Dom hluchého slovenský prozaik, režisér, básník a scénárista Peter Krištúfek. Jeho dílo je neobyčejně pestré, má za sebou sérii dokumentů, skvělé prozaické i básnické knížky nebo film Viditelný svet. 

Jeho poslední román je pozoruhodným literárním počinem, který skrze příběh dvou rodin ilustruje dějiny Slovenska dvacátého století. Kniha o tom, co přinesla doba od třicátých let do roku 2004 v tragikomických obrazech života (ne)obyčejných lidí.

V Divadle Husa na provázku jste četl ze své poslední knihy Dom hluchého. Nakolik má sluch v knize konkrétní význam?
Kniha je v istom zmysle napísaná nielen ako reálny príbeh, ktorý vychádza z príbehu oboch mojich starých otcov, ale aj ako určitá metafora o tom, že človek sa musel neustále prispôsobovať rôznym režimom. 

Tých bolo v Československu v období od tridsiatych rokov až po rok 2004, kedy sa príbeh knihy odohráva, požehnane. Ľudia sa museli prispôsobovať tomu všetkému a museli nepočuť niektoré veci, zabudnúť na ne. 

Ide o príbeh, v ktorom rozprávač objavuje a znovu odhaľuje príbeh svojho otca, ktorý postupne hluchne. Ide o metaforu, že nechce počuť svoje svedomie a nechce počuť o veciach, ktoré urobil. 

Ale nechcel som urobiť z tohoto príbehu magický realizmus. Ide o metaforu, ale aj skutočný fakt, že otec rozprávača postupne hluchne kvôli starobe. 

Do jakého prostředí je váš příběh situován?
Príbeh sa odohráva v mestečku Brežňany, to mestečko som si vymyslel, aby som nebol otrokom dejín určitého mesta a udalostí v ňom. Mesto som si potreboval vymyslieť, aby to nebola historická práca, ktorá popisuje konkrétne udalosti v konkrétnom meste. 

Potreboval som voľnosť. Aj keď na druhej strane som dal tomu mestu znaky klasických slovenských miest, takže je dostatočne autentické, aby čitatelia pátrali po tom, kde Brežňany vlastne sú. 

S grafikom Palom Bálikom sme ešte na obálku vymysleli pohľadnicu mesta Brežňany, takže o to viac to bolo pre čitateľov mystifikujúce, čo nebol pôvodný zámer, nejako to samo vyplynulo z prípravy knihy. 

Režimy ve dvacátém století na Slovensku, to je poměrně citlivé téma. Neměl jste obavu pracovat s tak choulostivým materiálem? 
Z toho, čo v knihe rozprávam, vychádza, že my Slováci sme národ hluchých, národ večných batoliat a novorodencov, pretože keď sa nám niečo stane, okamžite na to všetko zabudneme. Potom ideme zase odznovu.

Môj pôvodný zámer bol napísať rodinnú históriu. Dlhé roky som zbieral fakty o našej rodine a zaujal ma príbeh maminho otca, ktorý bol elitný pilot v armáde Slovenského štátu. U nás doma sa vždy rozprávalo o tom, že bol aj účastníkom povstania a že je hrdina. 

Ako maličký som sa ho vždy pýtal, koľko tých nemeckých lietadiel vlastne zostrelil. No, zostrelil hlavne dosť veľa sovietskych lietadiel, pochopiteľne. 

Potom prišiel ďalší režim, v ktorom dosiahol hodnosť podplukovníka a v päťdesiatych rokoch ho poslali z armády úplne preč. Následne žil ako obyčajný človek. 

Tento príbeh ma zaujal: príbeh človeka, ktorý bol vo svojom živote veľmi vysoko aj veľmi nízko a musel sa s tým nejako vyrovnať a musel sa s tým vyrovnávať v priebehu niekoľkých režimov. 

Nechcem povedať, že Dom hluchého je vyslovene rodinná história, ale vychádza z nej. Rodinná história je základ, ku ktorému som následne zozbieral asi 600 – 700 strán materiálu mimo rodinný príbeh.

Čeští diváci vás znají především jako režiséra Viditelného světa. Nemáte chuť Dom hluchého sfilmovat?
S historickými filmami je problém. Film je najdrahšie médium a s veľkými ťažkosťami sa dajú zohnať prostriedky na film zo súčasnosti, v ktorom nie je potrebné prerábať celé ulice, domy a kostýmy. Takže som rád, že sa dostanem aspoň k súčasným filmom. Historický film je stavenie vzdušných zámkov, ktorému sa bránim. 

Druhá vec je, že mám oddelené písanie scénarov a písanie prózy. V próze pracujem s rýdzo literárnymi prostriedkami. Mnohé z tých vecí nie sú až tak ľahko prevediteľné do scenára. Pri tejto knihe by sa scenárista skutočne zapotil. Nevedel by som si ju predstaviť vo filmovej podobe.

Moje scenáre majú úplne inú reč, píšem ich úplne inak a sú o niečom úplne inom ako moje knihy. Vo filmoch ma zaujíma psychológia, také tie ľudské temnoty. V knihách som oveľa viac ironickejší, popisnejší. 

Je to úplne iný pohľad a iný jazyk. Asi ako rozdiel medzi básňou a románom.  


A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.