Povojnová integrácia Európy (pravda, dlho len tej „západnej“) mala starý kontinent imunizovať pred ďalšou veľkou vojnou. Mala byť vykúpením z dedičstva krvavej európskej histórie. No nie len to. Za dlhé obdobie relatívneho pokoja a blahobytu nevďačíme iba strachu z vojnových hrôz, ale aj poučeniu z ďalšej tragédie prvej polovice dvadsiateho storočia — Veľkej hospodárskej krízy. Mier by nebol udržateľný bez spoločenského kompromisu, v európskych krajinách zhmotnenom v sociálnom štáte.

Sociálny štát nie je výpalným, ktoré by pár úspešných muselo platiť početnejším masám. Je súčasťou spravodlivosti. Pri takomto poňatí spravodlivosti spoločnosť nie je bežeckým pretekom, v ktorom víťazom patrí sláva, uznanie, a najvyššia cena, a poslední môžu dúfať maximálne v ľútosť. Víťazstvá sú spoločné, podiel na nich by mal byť tiež.

Staré formy spoločenskej solidarity však zanikajú. Rozširuje sa priepasť nerovností. Pre tých pri základni sociálnej pyramídy ostáva na výber medzi osudom rekriminovaných nezamestnaných, a pracujúcich chudobných. Povojnový konsenzus o fundamentálnej rovnosti ľudí a potrebe prerozdeľovania bol podkopaný inštitucionálne, i kultúrne. Nedeje sa to prirodzene, neodvratne, či dokonca bez alternatívy. Demontáž tohto konsenzu je dôsledkom konkrétnych politických rozhodnutí — v niektorých prípadoch robených takmer nebadane, inokedy po horúcich politických zápasoch.

V budúcnosti sa to možno zaradí medzi množstvo historických paradoxov: Európa, ktorá sa zrodila zo snahy o hľadanie odpovedí na krízy prvej polovice dvadsiateho storočia, využíva tú súčasnú na demontáž zvyškov sociálneho konsenzu. Výsledkom je zatiaľ 26 miliónov nezamestnaných, viac ako 100 miliónov ohrozených chudobou, a žiadne svetlo rastu na konci tunela. Posilňujú sa etnické stereotypy, rastú múry medzi krajinami, i v ich vnútri. Stranícky mainstream stráca schopnosť presvedčiť a inšpirovať. Keď sa z politiky stáva fraška, vo voľbách skórujú komedianti (profesionálni, či neúmyselní), alebo falošní proroci, oživujúci nechutné tiene európskej minulosti. Možno sa ukáže, že „jednotná Európa“ bola len krátkou ilúziou, snívanou medzi dvoma veľkými krízami. Po prebudení opäť nastúpi tvrdá realita moci.

„Ľudia, ktorí sa snažia byť vždy prví, vo mne vyvolávajú neistotu. Mám radšej tých druhých“, píše v jednej z esejí anglo-indický autor Ruskin Bond. Jeho „byť druhým“ nie je rezignáciou, ani snahou prikrášliť večné prehry. Ale životným mottom vynikajúceho umelca, ktorý pred metropolou uprednostnil tichý život na úpätí Himalájí. Dnes sú kultúrnymi hrdinami ľudia, ktorí dokázali „sami, vlastnými silami“ získať obrovský majetok — nezamýšľame sa nad tým, ako je ich „úspech“ podmienený existenciou infraštruktúry (vrátane tej sociálnej), budovanej miliónmi bezmenných. Spravodlivá Európa však s nimi musí počítať.