Tichý Don Bosco

Michal Havran

V saleziánskom internetovom magazíne som sa dočítal, že „zakladateľ Saleziánov Don Bosco prichádza na Slovensko, Don Bosco je medzi nami.“

Nasleduje reklama na „aplikáciu s presným programom návštevy.“ Kto nevie, že Don Bosco, ktorý si nechával blahosklonne bozkávať prsteň deťmi, zomrel koncom januára 1881 v Turíne, by sa mohol prestrašiť, že zmeškal návštevu významného duchovného, čo ohrozí vnútorný rast, špirituálnu integritu a pochopenie čoraz rozbitejšieho sveta. Čo Saleziáni vo svojej zavadzajúcej reklame na turné Don Bosca aj „po Záhorí“ neprezradili, je, že sa nemusíme veľmi ponáhľať. Don Bosco zo svojej priesvitnej truhličky nikam neujde, nič nám nepovie, nikoho sa nedotkne. Don Bosco je mŕtvy a namiesto neho dorazil na Slovensko kult uctievačov zázračných mŕtvol.

Teológia zázračnej mŕtvoly je rovnako stará ako strach zo smrti. Saleziáni to napokon nechtiac nechávajú pocítiť čitateľovi svojho veselého magazínu v článku umiestnenom hneď vedľa na tému „Zmŕtvychvstania.“ S témou sa príliš nebabrú, prejdú si povinnú jazdu na úrovni katechizmu pre kanibalov z rovníkovej Guinei, posťažujú sa, že Židia nie celkom porozumeli Ježišovmu zmŕtvychvstaniu a už sa nevedia dočkať, ako zázračnú mŕtvolu vystavia v Novej Dubnici. Prídu aj mažoretky. Sledujúc trasu tejto morbídnej výpravy, ktorá nemá nič spoločné s biblickou teológiou, myslím na dedinské rozhlasy, ako oznamujú, že dnes, medzi 10. a 11. bude pred Kultúrnym domom vystavený Don Bosco a výkup železa sa preto posúva o týždeň. Saleziáni sú súčasťou metafyzickej korporácie, ktorá nedávno kritizovala výstavy čínskych disidentov, čo dostali vďaka sofistikovanému projektu kurátorov Human Body Exhibition, konečne možnosť vycestovať.

Teológia zázračnej mŕtvoly je založená na odmietaní skutočnosti smrti a niektorým, akokoľvek obľúbeným svätcom, prisudzuje schopnosť fyzicky vplývať na život aj po vlastnej biologickej dezintegrácii. Kult pozostatkov sa opiera o magickú vieru v predčasné zmŕtvychvstanie. Obzvlášť odpudivým spôsobom obnažuje mumifikovanú smrť, veriacim nahovára, že takmer neexistuje, dá sa prepudrovať, zabalzamovať a obliekať. Ničí hranicu medzi tým, čo považuje biblická teológia za nevyhnutný horizont poznania perspektívy života. Kult uctievania pozostatkov naznačuje aj jednu z podceňovaných príčin problematickej teológie ľudského tela v dejinách cirkevného myslenia. Ježišova výzva „nechajte pochovať mŕtvych svojich mŕtvych“ je v tomto prípade degradovaná na vieroučnú anekdotu s cieľom nabudiť ochabujú vieru.

Terigajúca sa mŕtvola so sprievodným kultúrnym programom a magickou inhibíciou smrti však dobre zodpovedá spoločenskej atmosfére, ak ešte vôbec niečo také existuje. Radikálnym spôsobom presúva vieru v premenu človeka na úroveň očakávania, že procesy smrti sa dajú zastaviť chémiou a modlitbami. Tento ikonografický podvod nachádza oporu v nedočkavom chápaní viery v Zmŕtvychvstanie a stáva sa reklamou na to, čo nás čaká po smrti. Turné, aplikácie a život so živými. Saleziáni dobre vedia, že ich freakshow nemá nič spoločné s prejavom úcty voči váženému človeku. No neuvedomujú si, ako blízko je ich animistická perepúť k predstave o domestikovaných zombie, ktorí sa pod vplyvom vedomia vlastnej smrti stávajú kazateľmi nových foriem neľudského bytia.