Prípad Cyprus

Případ kyperských bank není černobílý – Kypr doplatil také na nastavení globálního finančního systému a špatné rozhodování Evropské unie. A problém transparentnosti bank není v Evropě nadále vyřešen.

Mal to byť jednoduchý príbeh, s jasným morálnym ponaučením. Ďalší „južanský národ“ doplatil na svoj neudržateľný hospodársky model. O pomoc sa musel obrátiť na severoeurópskych partnerov, tí ho výmenou za to privedú k rozumu. Bonus: zakrútime krkom ruským mafiánom a, prepytuje, podnikateľom, ktorí sa neobťažujú platiť dane. Lenže život nie je druhotriedny akčný film.

Aby bolo jasné: nič z napísaného nie je obranou mafie a vyhýbania sa plateniu daní. Tých prvých treba poslať za mreže, druhé obmedziť, v ktorejkoľvek krajine. Aslan, Patrik, Kostas, Jaro, pravidlá majú platiť pre všetkých. Nič to však nemení na veci, že „Prípad Cyprus“ nie je čierno-biely.

Podobne ako iné štáty pred ním (Island, Írsko), Cyprus doplatil na neudržateľný hospodársky model. Odvrátenou stranou pozície „finančného centra“ je nafúknutie bankového sektora do rozmerov, v ktorých ho vláda nedokáže reálne kontrolovať, a nemá prostriedky na jeho vykúpenie z problémov. Cyperské banky expandovali za cenu zlých úverov, ktoré dnes veritelia nedokážu splácať (napríklad v Grécku, Rusku), definitívnu ranu im zasadil odpis hodnoty gréckych dlhopisov (do ktorých hojne investovali), aj pokles cien nehnuteľností. Vyjednávaciu pozíciu mu zhoršila druhá časť „hospodárskej stratégie“ – vďaka voľným pravidlám sa stal jedným z centier prania pochybných peňazí a mechanizmov, ktorými sa firmy vyhýbajú plateniu daní v domácich krajinách.

To však priamo nesúvisí s podmienkami pôžičky z eurovalu, určenej na reštrukturalizáciu dvoch najväčších cyperských bánk. Uvalenie dane na vklady nezabráni praniu špinavých peňazí – maximálne ho urobí menej ziskovým. Môže obmedziť tzv. agresívne daňové plánovanie (presnejšie – vyradiť z tejto hry Cyprus), účinnejšia by však bolo požadovať transparentnosť, zverejňovanie údajov. A hoci podmienky mohli byť začiatkom reštrukturalizácie cyperského bankového sektora (odpredaj pobočiek v Grécku), problematický bol spôsob uplatnenia viny. Zaplatiť nemali investori v problémových bankách, ale všetci držitelia vkladov, vo všetkých inštitúciách. Okrem toho, nejde len o cyperský problém. Ak sa začneme dôrazne pýtať nepríjemné otázky o transparentnosti bánk, ošívať sa začnú viaceré európske krajiny. Lichtenštajnsko, Švajčiarsko, Luxembursko či Británia (Channel Islands)...

Uvalené podmienky boli najmä cestou najľahšieho odporu (aspoň si to cyperskí politici a ich európski kolegovia cez víkend mysleli). Nikózia sa musela na záchrannej operácii podieľať – to bola podmienka MMF, aj „rozpočtových jastrabov“. Zvyčajná kombinácia privatizácie a škrtania výdavkov nestačila. Podstatnú časť ťarchy musel niesť bankový sektor. Po dochutení príbehom o ruských mafiánoch a daňových rajoch tak mohli občania donorských krajín ľahšie prehltnúť nepríjemný fakt, že spôsob, akým eurozóna rieši krízu (kombinácia pomalých, nedostatočných, a úplne zlých rozhodnutí) priviedol k žiadosti o pomoc už piatu krajinu.

Nebolo to len cynické, ale aj nebezpečné rozhodnutie. Hoci je problém relatívne malý (bavíme sa o zlomkoch percenta HDP eurozóny), môže vyvolať reťazovú reakciu v iných periférnych krajinách, ktoré majú problémy s bankovým sektorom. Ak porušíte sľub, že vklady „bežných ľudí“ do 100 000 eur sú nedotknuteľné (legalistické argumenty, že na „jednorazovú daň“ sa ochrana nevzťahuje, či ubezpečenia, že ide o „ojedinelý prípad“, sú bezpodstatné), ako vysvetlíte Španielom, že nie je bezpečnejšie mať peniaze doma pod vankúšom, či kdesi v „bezpečnejšej“ časti Európy?

Aby sme boli féroví – pochybnú úlohu zohrali aj cyperskí politici. Podľa všetkého bolo európskym partnerom jedno, ako Cyprus vyberie „svoj“ diel (7 miliárd eur). Po odpočítaní očakávaných príjmov z privatizácie a škrtov výdavkov ostalo „visieť“ 5,8 miliardy. Cyperská vláda sa rozhodla pre cestu, pri ktorej si ostrov mohol zachovať pozíciu finančného centra. Preto nechcela bail-in investorov problémových bánk, a súhlasila s maximálne 10% daňou na vklady. Potom už bola matematika ľahká – brať sa muselo aj z drobných vkladov.

Z kalkulácií však ešte stále nemožno vyňať politiku. Cyperská vláda nenašla podporu v parlamente. Únii povedala „ďakujem, neprosím“, o pomoc sa obrátila na starého spojenca, Rusko (hoci vo štvrtok už situácia môže byť iná). Je to však poker, v ktorom môže ťažko vyhrať. Rusko nejaví ochotu prispieť ďalšími viac ako desiatimi miliardami. Hoci ruský prezident reagoval na dohodu EÚ – Cyprus podráždene, tiež požaduje zverejnenie údajov o daňových podvodoch. Ustupovať nemusia ani európski partneri. Stačí im počkať na definitívne ruské „nie“. Cyperské banky sa raz budú musieť otvoriť, a v tom momente už bude vláda v Nikózii potrebovať nejakú pomoc. V opačnom prípade nedokáže zastaviť lavínu, na ktorej konci krajina vypadne z menovej únie, s veľkými ekonomickými stratami.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.